Nezamestnanosť nemusí byť naším osudom
Bez práce je dnes okolo pol milióna práceschopného obyvateľstva Slovenska, pričom miera nezamestnanosti v niektorých regiónoch výrazne presiahla dramatickú hranicu 20%. K redukcii pracovných miest paradoxne dochádza v čase, kedy do aktívneho veku zamestnanosti vstupujú silné populačné ročníky druhej polovice 70. rokov a kedy sa zároveň uvažuje o predĺžení vekovej hranice odchodu do dôchodku.
Nezamestnanosť sa u nás obyčajne považuje za daň za ekonomickú transformáciu. Sama osebe však nie je nezvyčajným fenoménom ani v priemyselne rozvinutých krajinách. Krivka nezamestnanosti v krajinách Európskej únie od 50. rokov neustále stúpa, aj keď medzi jednotlivými štátmi sú viditeľné rozdiely. Napr. v r. 1997 nezamestnanosť v susednom Rakúsku dosiahla 6,2%, v Holandsku 5,6%, v Dánsku 7,6%, zatiaľ čo v Nemecku 11,4%, vo Francúzsku 12,4% a v Španielsku až 20,8%.
Príčiny nezamestnanosti Napríklad ako jeden z hlavných dôvodov nezamestnanosti vo Francúzsku sa udáva disproporcia medzi výrazným nárastom profesionálne aktívnej populácie na jednej strane a nedostatočným objemom vytvorených pracovných miest na strane druhej. Odborníci upozorňujú, že ak by takýto trend pokračoval, rapídny vzrast nezamestnanosti by sa preniesol aj do nasledujúceho tisícročia. V dôsledku toho by mohlo dôjsť k neočakávanému správaniu sa aktívnej populácie. Mladí ľudia by mohli stratiť záujem o hľadanie zamestnania a namiesto toho by sa usilovali predĺžiť si čas štúdií. Naproti tomu zamestnanci nad päťdesiat rokov by sa snažili odísť z aktívneho života predčasne, bez toho, aby odpracovali dostatočný počet rokov nevyhnutný na získanie plného dôchodku.
S podobnými rizikami treba počítať i v našich podmienkach. Navyše sa k nim pridružuje fakt, že v jednotlivých regiónoch u nás existujú nerovnaké možnosti zamestnať sa. Pritom rozdiely až príliš bijú do očí. Kým totiž istá časť práceschopného obyvateľstva má cestu k zamestnaniu a ku kariére prakticky stále otvorenú, iná si hľadá prácu len veľmi obtiažne. A sú i také lokality, ktorých obyvatelia sú odsúdení na dlhodobú nezamestnanosť. Títo ľudia majú nezamestnanosť takpovediac vpísanú do svojho osudu, bez reálnej nádeje na zmenu svojho položenia vlastnými silami, pokiaľ neprídu impulzy zvonka a nedôjde k výraznému ozdraveniu hospodárskeho organizmu ako celku. Spomínané nerovnosti svedčia o tom, že politika stabilizácie existujúcich, resp. vytvárania nových pracovných príležitostí na mikroúrovni sa dlhodobo zanedbávala, čo treba pripísať na vrub všetkým doterajším vládam.
Vzťah zamestnancov a zamestnávateľov Napriek alarmujúcej miere nezamestnanosti nemožno povedať, že by sa všetky podniky, ktoré dnes majú hospodárske ťažkosti, správali k svojim zamestnancom macošsky. Tie, ktoré napriek problémom neprestávajú mať na zreteli dlhodobú perspektívu, odmietajú nepremyslené prepúšťanie. Predsa však u nás zatiaľ nie je vžitý úzus ponechať zamestnancom aj v čase hospodárskych problémov podniku vyhliadky na ďalšiu prácu a profesijnú perspektívu. Pripomeňme v tejto súvislosti krédo Akia Moritu, jedného zo zakladateľov svetoznámej firmy Sony. Podľa neho, ak manažment vezme na seba riziko a zodpovednosť za to, že ľudí zamestná, je jeho povinnosťou im prácu zaručiť. Zamestnanec nemá v tomto rozhodnutí prvotnú zodpovednosť, takže keď príde kríza, pracovník by nemal trpieť za rozhodnutie manažmentu o jeho prijatí. Ak sú zamestnanci vedení k tomu, aby zdieľali so svojím podnikom spoločný osud, ľahšie pochopia znižovanie miezd v čase, keď má ich spoločnosť problémy.
Ako kontrapunkt k tomuto prístupu pôsobí nezodpovedný, ba až koristnícky vzťah niektorých majiteľov a manažérov novosprivatizovaných podnikov u nás k "svojmu" majetku, ako aj ich bezohľadný vzťah k vlastným zamestnancom. Pravda, ak podniky po privatizácii chradnú, pretože sa stali objektom nekalých praktík nových majiteľov, ak zamestnanci niekoľko mesiacov nedostávajú odmenu za vykonanú prácu a zo dňa na deň sa nájdu na ulici, tu sa už nemožno dovolávať len individuálnej zodpovednosti. Ide zároveň o signál, že štát zlyhal v jednej zo svojich podstatných funkcií - v dohliadaní na podmienky, v akých podniky vyvíjajú svoje aktivity, a v prísnej kontrole dodržiavania stanovených pravidiel. V právnom štáte by nemalo dochádzať k tomu, aby sa práva zamestnancov beztrestne porušovali.
Prezamestnanosť Reštrukturalizácia podnikov a ich efektívne fungovanie nie je možné bez riešenia otázky prezamestnanosti. To je veľká morálna dilema, pred ktorou stoja zodpovední majitelia a manažéri uvažujúci v reláciách dlhodobej perspektívy podniku. Prepúšťať znamená vedome vystaviť časť zamestnancov okamžitej existenčnej tiesni, aby podnik ako celok mohol v budúcnosti prosperovať. Zmierniť túto situáciu môže len vznik nových aktivít, čo sa nezaobíde bez cielených rozvojových programov v jednotlivých reiónoch. Pritom treba rozlíšiť medzi prácou za mzdu (t.j. námedznou prácou) a inými formami zamestnania. Naším problémom totiž nie je nedostatok samotnej práce. Veď nové výrobky a služby potrebujeme ako soľ ku skvalitňovaniu bežného života. Súčasná vysoká miera nezamestnanosti je však dôsledkom toho, že rapídne poklesol počet námedzných pracovných miest, pričom sa tento fakt nezriedka vníma tak, akoby ubudlo práce. Úlohou štátu v trhovom prostredí je preto vytvárať vhodné podmienky na rovnomerný rozvoj rozmanitých foriem zamestnania. Prirodzene, nie každý má záujem či schopnosť stať sa podnikateľom. Ide však o to, aby sa problém zamestnanosti neredukoval len na existenciu námedzných pracovných miest. Jednoducho ide o to, aby osud ľudí nezávisel len na tom, či fabrika v ich lokalite neskrachuje.
Autorka (1952) je pracovníčka Filozofického ústavu SAV
