Homér ako športový reportér
Rôzne podoby a druhy športu sprevádzajú ľudské dejiny od ich počiatku. Antickí Gréci dali športu podobu, ktorá v mnohom pretrvala do dnešných čias a najmä vytvorili veľké športové slávnosti. Napríklad olympiády.
Homér je autorom dvoch slávnych eposov, Iliady a Odysey. V Iliade sa popisuje obliehanie Tróje: obliehatelia sa okrem boja bavili nielen poľovaním, tancom, pitkami, počúvaním, ale aj športovým zápolením. V oboch eposoch sa môžeme dočítať o športových pretekoch nielen ako súčasti tryzny za zomrelých, ale aj o ich uskutočňovaní pri iných slávnostných príležitostiach.
Podrobnému popisu športového zápolenia je napríklad venovaných skoro 700 veršov Iliady. Na trójskej pláni dohorela hranica s telom gréckeho hrdinu Patrokla a nad jeho popolom bola navŕšená mohyla. Patroklov priateľ Achilles potom vyhlásil na jeho počesť konanie športových pretekov. Cenami pre víťazov bolo nielen od Trójanov ukoristené zlato a železo, ale aj krásna otrokyňa. Ako prvé boli na rade závody vozov ťahaných párom koní, potom nasledoval box, zápas, beh, hod kopijou, hod diskom a streľba z luku.
Homérovi sa mimoriadne dobre podarilo vyjadriť vzťah medzi pretekármi a divákmi. Na preteky sa však pozerali nielen grécki vojaci, ale aj tí najvýznamnejší z divákov - olympskí bohovia. Božskí diváci mali medzi pretekármi svojich obľúbencov, ktorým nielen držali palce a povzbudzovali ich, ale snažili sa do priebehu pretekov aj zasahovať.
Preteky, ktoré sa usporadúvali na pamiatku významných osobností, sa však začali postupne rozširovať a niektoré z nich postupne nadobudli celospoločenský charakter a rozšírili sa do celého Grécka. Jedny z najstarších slávností spoené so športovými pretekmi sa uskutočňovali v posvätnom okrsku najväčšieho chrámu boha Dia v Olympii. Za akéhosi patróna týchto hier bol považovaný hrdina Heraklés, ktorý bol údajne synom boha Dia. Olympijské hry neboli v antickom Grécku jedinými športovými slávnosťami, okrem nich existovali aj pythické, isthmické a nemejské hry.
Bobkový list ako cena pre víťaza Dlho pred spomínanými hrami sa rozbehli po gréckych štátoch poslovia, ktorí oznamovali ich presný termín, pretože ten, najmä v prípade olympijských hier, kolísal. Poslovia súčasne prizývali jednotlivé mestské štáty k účasti na hrách, či už ako divákov, alebo ako aktívnych účastníkov športových súťaží. Pretože medzi gréckymi mestskými štátmi sa často viedli vojny, nielen počas hier, ale dovtedy, kým sa ich účastníci nevrátili domov, bol vyhlásený božský mier, ekecheiria.
Spomínaných štyroch celogréckych hier sa mohli aktívne zúčastňovať iba slobodní občania gréckych štátov. Barbari a otroci sa smeli iba prizerať. Pod trestom smrti sa však hier nesmeli zúčastňovať vydaté ženy. Avšak zároveň s olympijskými hrami sa neďaleko Olympie konali športové preteky dievčat, héraie.
Kým homérski hrdinovia mohli počas pretekov získať bohaté ceny, odmenou pre víťaza olympijských hier bol veniec z listov divokého olivovníka, pre víťaza pythijských hier veniec z vavrínu (známeho tiež ako bobkový list), pre toho, kto vyhral v isthmických hrách tu bol veniec zo zeleru a víťaz nemejských hier bol ovenčený smrekovými vetvičkami. Mimoriadnu slávu mali víťazi všetkých štyroch hier. Medzi nich napríklad patril zápasník Milón z Krotónu, ktorý sedem ráz zvíťazil v olympijských hrách, sedem ráz v pythijských, desať ráz v isthmických a deväť ráz v nemejských.
Z listín víťazov sa dá zistiť, že účastníci hier zväčša pochádzali z aristokratických alebo aspoň bohatých rodín. Nákladná už bola samotná cesta na hry, pretekár musel nielen dodržiavať diétu, ale často mával aj trénera. Hoci účastníci celogréckych hier pochádzali z vyšších vrstiev, športy boli v gréckych štátoch masovo rozšírené a značná časť divákov tiež športovala.
Olympijský víťaz cisár Nero Keď Rimania preberali od Grékov civilizáciu, oboznámili sa aj s gréckymi športmi. Rimania samozrejme poznali jednotlivé športové disciplíny - zápas, skákanie do výšky a do diaľky, hod diskom či oštepom. Tieto hry však nikdy neprerástli do masovejšie pestovaných športov. U rímskych aristokratov bolo nepredstaviteľné, aby svoje telo cvičili pod vedením trénerov, ktorými boli otroci alebo prepustenci. Zároveň Rimanov šokovala nahota gréckych športovcov či športovkýň. Dokonca aj taký významný obdivovateľ gréckej kultúry ako Cicero bol schopný napísať, že predvádzanie nahoty na verejnosti je počiatkom všetkého zla. Hoci Rimania odmietali aktívne športovať, grécke športy boli ochotní akceptovať iba ako predstavenie, ktoré im predvádzali profesionálni grécki atléti. Lenže grécke športy neponúkali dostatočne vzrušujúce predstavenia. Tie skôr prinášali napríklad zápasy gladiátorov...
Horlivým propagátorom športu a zároveň účastníkom hier bol cisár Nero. Nútil dokonca aj iných príslušníkov rímskej aristokracie, aby sa ich zúčastňovali. V roku 67 sa Nero zúčastnil aj na olympijských hrách. Pri závodoch vozov ťahaných koňmi však spadol z voza, a napriek tomu, že ho znova do neho posadili, závod nedokončil. Mocní sú mocní - veniec pre víťaza olympijských hier si nezabudol zinkasovať.
Cisár Nero bol nielen propagátorom olympijských hier, ale aj organizátorom najdesivejších predstavení v gladiátorských arénach. Z mohutného požiaru Ríma v roku 64, ktorý pravdepodobne nechal založiť on sám, obvinil kresťanov, ktorí potom vraždili v desivých predstaveniach...
Pokiaľ sa kresťanstvo nestalo oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše, kresťania antický šport tolerovali. Grécke slovo "askéza" malo skôr význam "tréning", než ten, ktorý mu dali kresťania. Lenže kresťanský spôsob života sa najprv pripodobňoval spôsobu života vtedajších športovcov, zdôrazňovala sa nevyhnutnosť prísnej asketickej disciplíny, tvrdej prípravy a stáleho duchovného zamerania na rozhodný boj, za ktorý bol odmenou veniec.
Neskôr však kresťania začali vtedajšie športové hry odsudzovať. Bola to okrem iného spomienka na mučenícke obete v arénach. Niektoré ďalšie argumenty môžu znieť dokonca moderne: odsudzovali sa zápasy za peniaze, fanatizmus fanúšikov jednotlivých športovcov a ich výstrelky mimo športovísk. Samozrejme, kresťanskí autori tiež odsudzovali kult krásneho ľudského tela, ktorý so sebou prinášal šport v starogréckom chápaní. Cisár Teodosius olympijské a im podobné hry v roku 393 zakázal v rámci svojho ťaženia proti tradíciám pohanstva.
