Partokracia po slovensky
Partokracia nie je záležitosťou len tých "druhých". Príklady na jej uplatňovanie nájdeme aj u nás, na našom milom Slovensku. Spomeňme v tejto súvislosti aspoň najvypuklejšie príklady partokratického správania sa súčasnej vládnej koalície.
Napriek účelovej novelizácii volebných pravidiel pred parlamentnými voľbami v roku 1998, ktoré významne zasiahli do procesu formovania straníckeho systému v Slovenskej republike, mohla vládna koalícia hneď na začiatku svojho vládnutia novelizovať volebný zákon tak, aby odstránil všetky prekážky tvorby štandardnej štruktúrovanosti systému politických strán a vytvoril konsenzus medzi straníckymi záujmami a záujmami voličov. Namiesto toho schválila zákon skupiny poslancov (I. Šimko, R. Kováč, G. Bárdos, P. Bohunický), ktorý nepriniesol zásadné modernizačné zmeny do volebných pravidiel.
Režim nástupu náhradníkov Jeho hlavným účelom bolo umožniť medzi voľbami nastupovanie náhradníkov v prípade uprázdneného mandátu poslanca. Ako čiastočné pozitívum možno hodnotiť to, že vytvoril podmienky pre prístup politických strán k hromadným informačným prostriedkom a iným službám územnej samosprávy a umožnil návrat k tradičnej koncepcii utvárania volebných koalícií na základe dohody politických strán, prípadne politických hnutí o podaní kandidátnej listiny. Neodstránil však problém straníckeho prístupu k režimu nastupovania náhradníkov, ktorý zaviedla novela volebného zákona č. 80 z roku 1998. Vypovedá o tom § 48, odsek 1, ktorý má takúto formuláciu: "Ak sa uprázdni mandát počas volebného obdobia NR SR, nastupuje náhradník tej istej politickej strany, ktorého určí politická strana z kandidovaných poslancov uvedených na kandidátnej listine, s prihliadnutím na odbornosť poslanca, ktorého mandát sa uvoľnil. To neplatí, ak na uprázdnený mandát má nastúpiť náhradník, ktorý vo voľbách získal potrebný počet prednostných hlasov podľa § 42, odsek 5." Sporné v tejto formulácii sú najmä dve veci: odbornosť a percento prednostných hlasov. O odbornosti poslanca sa podľa tohto zákona bude rozhodovať zase v straníckom prostredí. V súvislosti s prednostnými hlasmi pri nastupovaní náhradníkov do NR SR sa tu zabudlo na zásadný fakt, že percento prednostných hlasov, ktoré potrebuje poslanec umiestnený na voliteľnom mieste na to, aby menil poradie na kandidátke, je príliš vysoké - 10%. Uvedené percento často nedosiahne líder politickej strany, nie kandidát na miesto náhradníka do NR SR.
Politika a odbornosť Spomenutý problém odbornosti sa v poslednom čase začína čoraz častejšie dostávať do centra pozornosti aj v iných politických súvislostiach. Upozorniť chceme na dva z nich. Prvý je spojený s menom poslanca Roberta Fica a s jeho odvolaním z funkcie vedúceho delegácie NR SR v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy. Treba zdôrazniť, že aj keď to bola pôvodne stranícka nominácia, Fico reprezentoval NR SR predovšetkým ako odborník. Vychádzajúc z tejto situácie je možné položiť otázku, prečo post vedúceho delegácie NR SR, ktorý si žiada skúseného poslanca z práce v európskych inštitúciách, zaradila súčasná koalícia medzi stranícke posty. Problémom je aj ten fakt, že Fico sa po odvolaní z uvedeného postu nestal ani radovým členom delegácie v PZ RE, a to napriek predvolebným sľubom terajšej vládnej koalície o vyváženom a zodpovednom prístupe k politickej opozícii.
Ministri a riaditelia Najčerstvejším príkladom pokriveného vzťahu straníckosti a odbornosti je odvolanie generálneho riaditeľa Slovenských elektrární Štefana Košovana ministrom hospodárstva Ľubomírom Harachom. V tejto kauze je zaujímavý fakt, že minister sa rozhodol zmeniť metodiku výberu riaditeľa tohto podniku kontrolovaného štátom. Namiesto doterajších nepísaných straníckych pravidiel prichádza s oveľa serióznejšou metodikou výberového konania, ktorá by mala zaručiť objektívny výber uchádzača na základe odborných kritérií. Treba však zdôrazniť, že dôsledné presadzovanie uvedenej metodiky, ktoré, mimochodom, prichádza veľmi neskoro, sa môže stať katalyzátorom prehodnocovania nielen koaličnej zmluvy, ale aj rozličných turbulencií v samotnej koalícii. Dôslednosť pri presadzovaní spomínaného výberového konania sa však sotva ministrovi Ľubomírovi Harachovi podarí, pretože praktická politika na Slovensku by musela byť predovšetkým o ideách a až potom o záujmoch. U nás je nateraz najmä o záujmoch.
Prepojenia politickej a ekonomickej moci Doterajšie skúsenosti zo slovenskej politickej scény hovoria o tom, že politické strany majú záujem v prvom rade presadiť svoje stranícke záujmy, pričom dosahovanie kolektívnych cieľov je iba vedľajší produkt ich pôsobenia. Presadenie týchto záujmov je finančne veľmi nákladná záležitosť. Uvedomujú si to najmä ekonomické záujmové skupiny, ktoré, ako hovorí Brigitu Schmögnerová, "spravidla uvažujú pragmaticky: ktorá vláda je pri moci, s tou budeme zadobre". (SLOVO č. 2, s. 13). Ak sa im podarí preniknúť do vládnych politických strán, začnú ovplyvňovať držiteľov moci v prospech svojich záujmov, ba často sa nepriamo podieľajú na moci v štáte. V takomto prípade sa politické strany stávajú iba nástrojmi ekonomických záujmov ich podporovateľov. Uvedená charakteristika prepojenia politickej a ekonomickej moci sa vzťahuje, žiaľ, aj na slovenskú politickú skutočnosť. Prienik ekonomických záujmových skupín do slovenskej politiky je dnes už taký výrazný, že ho pokojne môžeme nazvať lobokraciou. O uvedenom jave už neskrývane hovorí i spomínaná členka súčasnej vlády, ktorá ho z pochopiteľných straníckych dôvodov identifikuje iba v prostredí SDK: "Rozpory v SDK nie sú primárne ideologickými, resp. programovými rozpormi piatich politických strán. Za nimi sa skrývajú rozpory skupín stojacich za jednotlivými stranami."
Hľadanie východiska Slovenská politická skutočnosť je presiaknutá negatívnymi javmi, ktoré sme pomenovali partokraciou a lobokraciou. Veľkým problémom je už to, že existujú, ale ešte väčším problémom to, ako ich odstrániť. Jedno z riešení sa ponúka v transparentnom predaji určitého podielu štátom kontrolovaných podnikov. Iným riešením by mohla byť novelizácia zákona o financovaní politických strán, ktorá by mohla podstatným spôsobom spriehľadniť celý systém inštitucionalizovaných vzťahov medzi politickými stranami a záujmovými skupinami. Je tu celý rad ďalších ponúk. Jednu z nich môžu priniesť politické strany, ktoré vznikli nedávno, resp. tie, ktoré ešte len vzniknú. Ich výhodou oproti etablovaným stranám bude to, že sa môžu vyhnúť negatívnym javom straníctva, pričom imidž modernej európskej politickej strany môžu budovať na transparentných a kontrolovateľných pravidlách politickej súťaže. Treba veriť, že urobia všetko pre to, aby politika na Slovensku bola v budúcnosti o týchto pravidlách. Ak sa im to podarí, bude to pre etablované politické strany veľká výzva. n
Autorka (1954) je docentka politológie na Prešovskej univerzite
