Rysy, ktoré z vás neuhryznú
Z bungalovu v Eurocampe FICC som vyrazil ráno pred trištvrte nad šesť. Rýchlejšia chôdza po štátnej ceste do Športcampu, kde sa ubytovala väčšina z účastníkov 45. ročníka Medzinárodného stretnutia mládeže Rysy 2001, mi trvala asi desať minút.
Tak ako deň predtým a deň potom, aj teraz šiel autobus z kempu v troch hodinových intervaloch od piatej do siedmej ráno. Netrpezlivé skupinky postávali za rampou a tlmene sa rozprávali, neustále prichádzali oneskorenci. "Už sme mysleli, že si zaspal," dostalo sa uvítania jednému z nich. "A dá sa to pri tom rámuse?" opáčil oslovený. Jiří Suchý práve z reproduktorov rozhlasového vysielania miestneho Rádia Rysy končil pesničku o dievčati, ktoré "mělo vlasy samou loknu, jé, jé jé", keď sa od rampy ozval tradičný hromotĺcky strážca táborového pokoja: "Už ide! Chystajte si lístky!" Našli sa aj takí, čo tento žart pri nástupe do autobusu nepochopili, no dobrácke gesto mohutného vtipkára ich upokojilo - až tak ďaleko trhový mechanizmus na toto tradičné stretnutie neprenikol. Znepokojenie však vyvolalo dôrazné upozornenie vodiča, že viac ako päťdesiat ľudí do vozidla nevezme. Panika nenastala, hoci na "nástupišti" ostala asi tretina z prítomných. Niektorí zrejme odišli do stanov a iní čakali, kým sa autobus smerujúci na železničnú zastávku Popradské pleso obrátil a vrátil po nich.
Asfaltkou na Popradské
Jazda k východiskovému bodu výstupu trvala azda pol hodiny. Dosť času na to, aby som si premyslel postup. Fyzickú kondíciu, devastovanú vysedávaním pri počítači, si vylepšujem iba "túrami" z roboty, do roboty a po nákupoch. Ako rad ďalších workoholikov si ani ja počas víkendov nenájdem čas na výlet do prírody. Za mladi som vyliezol len na detviansku Poľanu, keď sme boli s mamou pozrieť jej rodný kraj, a pred niekoľkými rokmi som sa so synom vyviezol lanovkou na Chopok, prešiel na Ďumbier a odtiaľ cez dolinu na autobus. Práve tento zážitok ma zlákal na Rysy, no priznám sa, že som si veľmi neveril. Preto som rátal s variantom, že sa ako-tak dotiahnem na Popradské pleso, pozriem si okolitú prírodu, naobedujem sa a pomaly zas zídem dole k železnici.
Keď som predbehol pár desiatok debatujúcich a vlečúcich sa turistov z nášho autobusu a našiel som si dobré tempo, začal som tušiť, že len tak ľahko boj nevzdám. Po čase ostala predo mnou na dohľad skupinka štyroch vytrénovaných mladíkov. Zavesil som sa na nich a predbehli sme postupne jedného samotára a vedúcu dvojicu. Zo štrkovoasfaltovej cesty viedla odbočka k Popradskému plesu. Mládenci zostupovali po nej, no ja som sa vybral ďalej s presvedčením, že si pleso a jeho okolie poobzerám možno už o chvíľu, keď zistím, že výstup je nad moje sily a kondička ma pošle k vode. Či presnejšie k plesu a k pivu.
Zatiaľ bez nákladu
Po chvíli som sa ocitol pri skutočnom prahu Rysov, kde sa začína nefalšovaný a neasfaltovaný výstup na dva a pol kilometrový tatranský štít. Silnejší a skúsenejší si mohli do batohu naložiť vrecká s pieskom a potraviny určené pre Chatu pod Rysmi. Ja som zatiaľ neriskoval a takmer bez zastavenia som pokračoval v túre. Vedel som, že keď spomalím, alebo sa dakde zasedím, tak som skončil. Chodník bol fantasticky upravený vďaka dobre zakliesneným menším i väčším kameňom, takže som mal možnosť nedívať sa len ustavične pod nohy, ale aj na okolitú prírodu. Pri šliapaní na cestičke medzi nízkymi ihličnanmi som za sebou nechával ďalších a ďalších turistov. Niektorí už smerovali aj dole - zväčša Poliaci. Počuť však bolo popri slovenčine i češtinu, maďarčinu, nemčinu, ba aj angličtinu.
Žabie pleso. Pre jeho polohu v skalách sa ho ešte človeku nepodarilo domestifikovať. Nie je pri ňom žiadna chata, pivo, párky a pohľadnice. Neveľký kus priezračnej divočiny a okolo stúpajúce štíty s čoraz skromnejším porastom a občasnými sivobielymi plochami snehových jazykov. Slnko zatiaľ nepripekalo, no už sa mi žiadalo ho zazrieť. Pri kameni odpočívajúceho mladého nosiča s vysokým nákladom som pozdravil a spýtal sa, koľko ešte metrov treba prekonať, aby sme vyšli z tohto tieňa.
"Ale, dejte pokoj. Já tady žádný horko nepotřebuju. Mně tedy vůbec nechybí," odvetil. Onedlho som mal šancu pocítiť pravdivosť jeho slov. Sveter a jedno prepotené tričko rýchlo zmizli v batohu a úžľabinou chrbta stekali pramienky potu.
Okolo letel Mig
Práve som, chvíľu stojac - chvíľu idúc, debatoval so starším českým párom o krásach Tatier, našej kedysi spoločnej krajine a trochu aj o politike, keď okolo nás po skalnatej serpentíne doslova preletel nižší muž v spoločnosti štyroch ďalších.
"Vidíte, akých máme u nás vyšportovaných politikov. Váš predseda parlamentu Václav Klaus síce pochodoval do Prčice, ale takto zdolať Rysy ako náš Migaš by si asi netrúfol," podpichol som staromanželov. "To byl skutečně šéf parlamentu? U nás se spíš hrá tenis, nebo běhá jako Špidla, nebo váš Dzurinda. Ale do hor? To u nás tak leda do Krkonoš," konštatoval pán z Čiech. Kým sme týchto pár slov na tému "šport a politika" prehodili, Mig už stúpal k výšinám o hodný kus ďalej. Ako som sa neskôr dozvedel, predseda NR SR, pod ktorého záštitou sa podujatie uskutočnilo, je pri každom výstupe taký rýchly a v ten deň mal ešte navyše jedno koaličné rokovanie v Bratislave... Konečne chata. Pred dvoma rokmi ju sčasti zmietla lavína, no dnes je vystavaná z kameňov opäť takmer v plnom lesku. Dobrovoľní brigádnici aj v čase tohto výstupu na Rysy robili základy pre jej rozšírenie podľa nového projektu. Najvyššie položená horská chata na Slovensku a dnes už aj jej český chatár Viktor Beránek sú legendou, ktorá sa tak skoro neskončí. Na mňa čakal pred chatou mladík z vrcholovej skupiny s otázkou, koľko je ešte za mnou ľudí. Potešilo ma pri srdci, že dokonca ešte nevyšli ani všetci z prvej skupiny, ktorá z kempu vyrazila o piatej, a päťdesiatku ľudí z našej skupiny som nechal ďaleko za sebou. Až na tom mieste som si uvedomil, že podľa čínskeho horoskopu som (azda pretekársky) kôň a podľa toho nášho zas kozorožec (kamzík?). Prevzal som odznak, dal si v chate čaj za 15 korún a pobral sa ďalej do výšin.
Prehra, ktorá nebolí
Kráčal som v červenou farbou namaľovaných "Leninových šľapajách", ktoré sa asi po 50 metroch stratili. Tak ako sa fakticky skončila tradícia spájať výstupy na Rysy s niekdajšou túrou vodcu proletariátu na tento vrchol v čase jeho emigrácie v Poľsku. Hoci sa nájdu historici, ktorí jeho výstup na tento z poľskej strany mimoriadne strmý štít spochybňujú. Napriek tomu ľavicový nádych celej akcii zostal, čo sa prejavilo nielen v tom, že tohto roku na vrchol vystúpil predseda SDĽ a tiež podpredseda Ľubomír Andrassy, no kemp, kde sa opäť stretlo veľa mladých ľavičiarov (nielen zo Slovenska, ale aj z Rakúska a Česka) prišli pozrieť i ministerka Brigita Schmögnerová, Peter Weiss, Milan Ištván a viacerí ďalší poslanci. Pred niekoľkými rokmi chodievali ešte pod Rysy (i na ne) aj zástupcovia SOP, DÚ, či ZRS, no pre túto sezónu si prezident Rudolf Schuster vymyslel Gerlach, KDH zase Ďumbier, národniari Kriváň a pomaly si azda každá strana "ideologicky" privlastní jeden z tatranských štítov. Možno keby tak zároveň "sponzorovali" starostlivosť o ne, nemuseli by sme mať obavy z ľudskou devastáciou a prírodnými vplyvmi ničených vysokohorských velikánov.
Priznám sa, na vrchol som sa nedostal. Nevzdal som to, keď sa predo mňa v čase menšej krízy zrazu do cesty postavila šikmá stena s reťazami a krátky kvázihorolezecký výkon som absolvoval, no asi sto metrov pred cieľom sa mi na úzkom strmom teréne šmykla noha na kameni, kde zostala hlina z vibrám predchádzajúceho lezca. Spadol som a dosť silno si udrel ruku. Pohľad na príkry svah vyvolal vo mne ani nie tak pocit strachu, ako zodpovednosti za ďalších troch ľudí, ktorých živím zo svojho platu.
Rysy ma v zuboch neroztrhali, ba ani trojročná, poloskrotená medvedica, ktorú som cestou zhliadol. Vraj sa sem zatúlala ako svojho času Vladimír Iľjič - tiež z Poľska. Ale kto dá za to ruku do ohňa? Zostali mi dočasne boľavé lýtka a na dlho dobrý pocit z viacnásobného víťazstva nad sebou samým. Na budúci rok pôjdem zase. Alebo až na ten ďalší? Uvidíme. Možno Rysy, možno obRysy.
