Na okraj Tretej cesty
Ako uvádza F. Novosád v jednej svojej úvahe, "Tretiu cestu začali hlásať ľudia (etickí socialisti), ktorí si uvedomovali konfliktnosť a problémy kapitalizmu, neverili však, že existuje zásadné riešenie (…) Boli presvedčení, že kapitalizmus má isté "chronické choroby", je však potrebné naučiť sa s nimi žiť, teda donútiť ho politicky k istému režimu, ktorý by miernil účinky kríz a prispel k vytvoreniu sociálneho štátu, ktorý zostáva - napriek všetkým kritikám a redukciám - stále základnou formou usporiadania vzťahu medzi prácou a kapitálom v západoeurópskych krajinách". Z tohto pohľadu nie je žiadnym prekvapením, že po ďalších variantoch Tretej cesty, ktoré poznáme zo 60. rokov ako teórie konvergencie, sme sa ocitli v diskusii o jej novej vízii, ktorá, hoci sformulovaná vodcami dvoch významných európskych štátov - Veľkej Británie a Nemecka - sa stala oficiálnou úlohou európskej ľavice po tom, čo na starom kontinente začala vládnuť ľavica v desiatich krajinách Európskej únie a v ďalších troch štátoch EÚ sa podieľa na vláde.
O čo ide dnes
Pripomeňme si jej niektoré podstatné dimenzie. Podrobne ich interpretuje riaditeľ London School of Economics Anthony Giddens vo svojej knihe z roku 1998 Tretia cesta (s podtitulom Obnova sociálnej demokracie), z ktorej čerpali inšpirácie nielen T. Blair, ale aj ďalší prívrženci Tretej cesty: a) kapitalizmus je základom demokracie, slobodnej trhovej ekonomiky, systému vlastníckych vzťahov, dobrého života; b) prepojenie hospodárskeho liberalizmu s vynovenými ideálmi sociálnej demokracie; c) pojem slobody jednotlivca; d) partnerstvo štátu a občana; e) decentralizácia; f) rovnosť šancí; g) podpora aktívnej občianskej spoločnosti; h) vzdelanie; ch) demokratická rodina - základná jednotka občianskej spoločnosti; i) zapájanie čo najväčšieho počtu občanov do spoločenského života; j) reforma všeobecnej predstavy rovnosti; k) sociálna spoločnosť budovaná na základných zásadách cirkevného učenia - solidarite a pomoci v núdzi.
Z nich je vidieť, že v najnovšom variante Tretej cesty máme do činenia s novým prerozdelením klasických hodnôt a ideí dominujúcich väčšinou v myslení ľavého stredu - liberalizme a demokratickom socializme - ktorých rozchod v tomto storočí značil, a to treba zdôrazniť, vždy oslabenie síl spoločenského pokroku. Navonok sa zdá, že táto nová hodnotová paradigma, ktorú vymyslela ľavica po tom, čo sa dostala v Európe k moci na konci 90. rokov, je jej autentickou autoreflexiou na "ideológiu globalizácie" (V. Bělohradský), resp. na rozpory "komplexifikujúcej sa planetárnej spoločnosti" (N. Luhman). Skutočnosť je však trochu zložitejšia. Je zjavné, že to nie je politika založená len na autentických politických hodnotách demokratickej ľavice. Zjavné je aj to, že vybočuje z týchto hodnôt, ba časťou svojho programu smeruje na akési neutrálne politické pole medzi ľavicu a pravicu. Problémom je aj to, že do diskusií o hľadaní ciest na riešenie problémov súčasného sveta nevtiahla svojho rivala - konzervatívne strany. Namiesto toho sa pokúsila o problematickú renesanciu niektorých tradičných konzervatívnych hodnôt, napríklad rodiny. Predstavitelia Tretej cesty nie sú za jej posilňovanie, ako to chcú konzervatívni politici, ale za pluralitu jej foriem.
Ponúknuť vlastné riešenia
Tieto, ale aj ďalšie problematické prvky najnovšieho variantu Tretej cesty sú, podľa mňa, jedným z dôvodov, prečo ho ľavicoví voliči (myslím tu na výsledky nedávnych krajinských volieb v Nemecku, ktoré sa skončili pre jedného z tvorcov Tretej cesty, spolkového kancelára a predsedu sociálnych demokratov Gerharda Schrödera neslávne), ako aj odborníci v oblasti vedy o politike, politickí sociológovia a politickí analytici nešetria kritickými hodnoteniami, pričom poukazujú na fakt, že ľavica nehľadá vlastné alternatívne riešenia na "globálny kapitalizmus". Namiesto toho sa uchyľuje k budovaniu politiky na princípoch pochybného kompromisu. V diskusiách o Tretej ceste (pozri napr. OS, 10/99) Alan Ryan pri analýze intelektuálnej dôveryhodnosti Tretej cesty vo Veľkej Británii hovorí, že mu "pripomína Nový liberalizmus z počiatku storočia". Iní jej kritici zdôrazňujú, že "nebola ničím viac ako závojom alebo figovým listom zakrývajúcim skutočnosť, že Labour Party opustila svoje tradičné hodnoty a politiku. Známy sociológ Václav Bělohradský ide dokonca tak ďaleko, že rezignáciu ľavice na hľadanie vlastných ciest z prehlbujúcej sa krízy v postindustriálnych demokraciách označuje za "jednu z najväčších katastrof tohto storočia".
Tradičná ľavica môže znovu získať vplyv
Nazdávam sa, že spomínaný hlavný prúd demokratickej ľavice si až príliš dobre uvedomuje, že sa nachádza v novej ére po skončení studenej vojny. Dôkazom je napokon samotný projekt Tretej cesty, ktorý je bezprostrednou reakciou na uvedenú spoločenskú a politickú realitu. Problém teda bude asi v niečom inom. Podľa môjho názoru v tom, že tento prúd sa nepokúša definovať tradičné ľavicové idey a hodnoty podľa povahy vzťahov medzi prácou a kapitálom v súčasnom "pozdnom kapitalizme". Myslím si, že redefinovanie tradičných ľavicových hodnôt v súvislosti s potrebami novej životnej reality je dôležité najmenej z dvoch dôvodov. Prvý súvisí s nebezpečenstvom toho, že na nezreformovaných ľavicových hodnotách môže vybudovať svoju novú "zjednocujúcu doktrínu" krajná ľavica a ešte viac skomplikovať rozpornosť postindustriálnej spoločnosti.
Antinómie doby
Druhý dôvod vychádza priamo z globálnych procesov, ktoré obsahujú mnoho antinómií. Na tomto mieste by som spomenula štyri, ktoré podľa môjho názoru, veľmi presvedčivo sformuloval V. Bělohradský: 1. Kompenzácia za spôsobené externality, t.j. činnosti, ktoré ovplyvňujú pozitívne alebo negatívne iné subjekty, bez toho, aby za to platili alebo boli odškodnené, sa nerealizujú v rámci negociačných režimov. 2. Antinómia "gumovej klietky" - ide o takú situáciu, v ktorej používame stále viac vecí na základe jednoduchých návodov, zatiaľ čo úloha racionálneho uvažovania, potrebného na výrobu tejto veci v spoločnosti ako celku, je stále menšia. 3. Snaha vytlačiť politiku z priemyselnej spoločnosti rodí politizáciu všetkého, vrátane prírody a ľudskej prirodzenosti. 4. Racionálny jednotlivec nekoná v záujme kolektívu, pretože kolektívny prospech je zviazaný s produkciou a správou vecí verejných. Uvedený autor, hľadajúc východiská z dnešnej krízy procesu globalizácie zdôrazňuje, že uvedené antinómie nemožno vyriešiť, možno ich nanajvýš stabilizovať, zbaviť ich potenciálnej deštruktívnosti, resp. "hľadať viac či menej prijateľné kompromisy v rozličných situáciách, do ktorých sa zamotáva" proces globalizácie.
Ako predísť fanatizmu
Ako účinný liek na ochranu občanov pred fanatizmom hľadačov definitívnych riešení v podmienkach postindustriálnej spoločnosti sa ukazuje otvorenie priestoru pre aktívnu občiansku spoločnosť, ktorá by sa mala usilovať nielen o právnu, ale aj o sociálnu rovnosť. Ľavica by mala stáť na čele týchto úsilí. Tretia cesta, žiaľ, napríklad v prevedení SPD, v tomto smere ustúpila, ako to konštatuje komentátor Hospodárskeho denníka J. Brabec, "nielen od socializmu, ale aj od sociálne regulovaného kapitalizmu". Ľavicová politika ani v budúcom tisícročí by nemala smerovať k sociálne rozštiepenej spoločnosti, resp. k spoločnosti priepastných sociálnych rozdielov. Z tohto dôvodu by sa mala usilovať o vybudovanie vzdelanej spoločnosti, ktorá má predpoklady "vyprodukovať" dostatok sociálneho kapitálu na to, aby si otvorila priestor k environmentálne orientovanej ekonomike, demokracii a globálnej zodpovednosti, ale aj k vlastnej historicite. To značí k takým civilizačným zmenám vo vzťahoch medzi jej členmi, ktoré by podmienili tvorbu novej kvality komunikácie medzi nimi a uľahčili by kolektívne rozhodovanie aj v sociálnych otázkach. Túto kvalitu nemožno budovať bez dôvery, otvoreného dialógu, neformálnej solidarity, zodpovednosti, občianskych cností a i., ale tiež bez civilizačnej kompetentnosti, t.j. schopnosti interpretovať individuálne postoje, ciele a skúsenosti z hľadiska ich závažnosti v ľudskom spoločenstve. V istom zmysle si tieto skutočnosti uvedomil aj T. Blair, ktorý za tri priority svojej vlády určil: vzdelávanie, vzdelávanie, vzdelávanie. Vzdelávanie vníma ako kľúč k medzinárodnej súťaživosti a k možnosti podieľať sa na progresivite spoločenského rastu. S tým, prirodzene, súvisí aj jeho úsilie radikálne reformovať systém vzdelávania.
Tlak na tradičné ľavicové hodnoty
Odhliadnuc od Blairovho vnímania vzdelávania je nevyhnutné podotknúť, že vzdelaná spoločnosť má všetky predpoklady vytvoriť akumulovaný sociálny kapitál, ktorý môže motivovať jednotlivca k tomu, aby proti svojmu egoistickému záujmu kooperoval s ostatnými a tým zvýšil racionalitu celej spoločnosti. Vzdelaná spoločnosť má všetky predpoklady na rozvoj procedurálnej spravodlivosti, ktorej výsledkom by mal byť ideologicko-politický kompromis v dlhodobých štátnopolitických strategických cieľoch (napríklad na vytváranie priestoru na environmentálne udržateľnú ekonomiku krajiny, na sociálnu emancipáciu, na rovnosť príležitostí).
Domnievam sa, že v súčasnom svete, kde osvedčené demokratické princípy sú pod značným tlakom hlásateľov trvalého ekonomického rastu, centralizácie a ekonomickej liberalizácie a kde humanizačné efekty politickej činnosti sú nízke, ba takmer nulové, je veľmi zložité presvedčiť ľudí, mladých zvlášť, že tvrdá práca sa vypláca, a že dobrý prospech znamená dobrú a zmysluplnú prácu. Súčasná politika väčšiny "treťocestných" ľavicových vlád v rámci EÚ hľadá určité riešenie uvedeného problému. Toto riešenie je postavené na stratégii sľubujúcej novú "hojnosť práce", avšak za predpokladu, že v podmienkach globalizácie bude záujem o prácu i sám pojem práce bude chápaný oveľa "flexibilnejšie" ako doteraz. K tomu, aby záujem o prácu bol "flexibilnejší" nestačí, podľa mňa, uprednostňovať ekonomický rast, obchod, veľké zisky bez dôrazu na environmentálne, sociálne, spotrebiteľské a zdravotné hľadiská a globálnu zodpovednosť. Fetišizácia ekonomického rastu podľa predstáv medzinárodných ekonomických a mediálnych korporácií a technokratických elít, ako aj nadspotreba vedie k tomu, čo začíname pociťovať aj na Slovensku: k reštrikciám vo verejnom sektore, k zhoršeniu sociálnych a environmentálnych podmienok, k bezohľadnej konkurencii nadnárodných monopolov, k uprednostňovaniu slabých štátov a tzv. silných vlád naklonených globalizačným trendom, k vyššej nezamestnanosti, k deleniu spoločnosti na bohatú menšinu a tých ostatných, k homogenizácii kultúry reklamným priemyslom, k presadzovaniu elitárskeho prístupu, ktorý suverenitu človeka vidí v konzume, peniazoch a majetku, k paralyzovaniu etického hodnotenia globálneho ekonomického procesu a i.
Svet politiky na konci 20. storočia sa ocitol v dosť paradoxnej situácii. Na jednej strane reálna politika je plná ideologických stretov a na strane druhej teoretici politiky sa pohrávajú s myšlienkou o konci storočia politických ideológií. Do tohto kontextu celkom organicky zapadá aj najnovší variant Tretej cesty, ktorý je prvou vážnejšou politickou a intelektuálnou výzvou európskej ľavicovej politiky na vyrovnanie sa s rozpormi a antinómiami procesu globalizácie. V tomto zmysle je výzvou aj pre našu politickú scénu, zvlášť pre tú jej časť, ktorá sa profiluje od stredu doľava. V čom predovšetkým?
Čo z toho vyplýva pre nás
Nateraz by som vyčlenila tri dimenzie tejto výzvy: 1. Odvaha modernizovať a reformovať slovenskú spoločnosť. Presvedčiť ju o tom, že hodnoty rovnosti, slobody a poriadku, ktoré získala po roku 1989, sú kvalitatívne iné ako pred týmto obdobím, a že aj napriek viacerým transformačným problémom je potrebné ich aj naďalej rozvíjať. 2. Tretia cesta vyšla z dielní európskych socialistov, hoci treba povedať, že s jej doktrínou smerovania k sociálne rozštiepenej spoločnosti sa nestotožnili všetky renomované ľavicové politické subjekty v krajinách Európskej únie. Dôkazom sú aj výsledky nedávno skončeného 21. kongresu Socialistickej internacionály (SI), kde najmä francúzski socialisti kritizovali vízie "Tretej cesty" a charakterizovali ju ako víziu "sociálne bezohľadného dynamizmu" v globalizovanom svete. Napriek týmto rozdielom môže byť pre slovenské postkomunistické ľavicové politické zoskupenia, ktoré sa vyrovnávajú - každé po svojom - s autoritárskou ľavičiarskou minulosťou, resp. s dejinným zmyslom radikálneho totalitného ohrozenia a s procesom demokratizácie v rozličných sférach spoločenského života podnetná v tom, ako si zachovať vlastnú stranícku tvár a súčasne medzi sebou efektívne kooperovať. Je zjavné, že cesta personálneho utilitarizmu a ideovej bezzásadovosti, ktorou sa vybrala SDSS ako jeden z dvoch politicky relevantných členov slovenskej ľavice, nemôže byť príkladom pre kooperatívnu spoluprácu nielen na ľavej strane slovenskej politiky. 3. Prioritou priorít Blairovej predstavy "modernizovaného kapitalizmu" v 21. storočí je, ako som už naznačila, vzdelanie. V tomto bode je potrebné hľadať aj východiská slovenských politických priorít. Ľavica, osobitne SDĽ, vzhľadom na priority jej politického programu, ako aj rezortný post školstva, ktorý v súčasnej vláde zastáva jej člen, by mala byť v tomto smere oveľa progresívnejšia. Vzdelaná spoločnosť je totiž - okrem iného - zodpovedná spoločnosť. Takáto spoločnosť by na Slovensku mala byť, lebo inak nezvládne riziká súčasného transformačného obdobia a už vôbec nie riziká budúcej modernosti.
Autorka je vedúca Katedry politológie na Prešovskej univerzite
