Keď šarvátky na Slovensku nebrali konca, jedného dňa si pán Boh, ktorý má Slovákov rád, povedal, že musí niečo urobiť a stvoril ideálneho politika.

Politik: „Ach, aký som krásny!“

Pán Boh: „Na to teraz nie je čas. Ako poslanie som ti určil nájsť na Slovensku stranu, ktorá pod tvojím vedením vyhrá voľby a ukáže národu cestu na vyspelý Západ, podľa možnosti bez toho, aby to zároveň bola vyhliadková trasa okolo Ázie.“

Politik sa chytil letiaceho pavučinového vlákna a unášaný vetríkom babieho leta pristál v centre Bratislavy, kde po strastiplnom hľadaní zastal pred dverami sekretariátu Ideálnej strany. „Teda toto je strana, ktorá, súdiac podľa programu a akademických titulov jej predstaviteľov, môže vyviesť krajinu z biedy,“ plesol rukami a započúval sa do hlasov, ktoré z miestnosti vychádzali.

Hlas 1: „Pokles preferencií zastavíme jedine tak, že zorganizujeme úderný míting. Najlepšie s rockovým koncertom.“

Hlas 2: „Nie, nie. Teraz treba riešiť, takpovediac, otázku propagačných brožúr. V tej poslednej som mal špinavú fotografiu, akoby som mal pehy. Veď nie som pehavý!“

Hlas 3: „Nie si. V každom prípade je najdôležitejšie, aby sme už konečne kúpili nový nábytok. Dohodli sme sa na tom pred piatimi mesiacmi.“

Hlas 2: „Keď si pomyslím, koľko rokov som venoval tejto strane a teraz ma vyfotia tak, že vyzerám, akoby som bol pehavý!“

Ideálny politik si trochu sklamane vzdychol, ale predsa vošiel dovnútra.

Hlas 1: „A vy ste kto?“

Politik: „Som Ideálny politik. Ak mi dáte príležitosť, vybudujem pre vás fungujúcu organizáciu. Namiesto sekretárok, ktoré chodia variť kávu, prijmem ľudí, ktorí nakúpia nábytok a urobia brožúrky. Kávu si nejaký čas môžete variť aj sami.“

Hlas 3: „A nesnažíš sa náhodou o to, aby si bol aj predsedom?“

Politik: „Samozrejme. Som fešný, mám IQ 150 a dokážem pracovať pätnásť hodín denne. Lepšieho lídra by ste si nemohli želať.“

Hlas 2: „Autoritár!“

Hlas 1: „My tu budujeme občiansku spoločnosť. Nepotrebujeme nejakého frajera. Čas pre naše ľavicovo-liberálno-centristické idey nastane aj sám.“

V tej chvíli zahrmelo a návštevník sa rozplynul. Pán Boh si len zavzdychal: „Teda, ideálny politik, to mi malo čo prísť na um.“