Stredoeurópska identita a jej budúcnosť
Keď hovoríme o strednej Európe, musíme poznamenať, že samo vymedzenie tohto pojmu je predmetom diskusií. Nebudem rekapitulovať celú diskusiu, obmedzím sa len na to, že akceptujem pojem strednej Európy, resp. skôr stredovýchodnej Európy, ako ho podáva dnes už klasická definícia Oskara Haleckého. Tá je upresnená a modifikovaná iným vynikajúcim americkým historikom tiež poľského pôvodu, Piotrem S. Wandyczem v jeho syntetickej práci o dejinách tohto regiónu, The Price of Freedom, ktorá vyšla aj v poľštine a češtine.
Budem hovoriť o dnešnom Poľsku, Maďarsku, Slovensku a Česku. Pojem stredná Európa sa však v publicistických diskusiách nevyskytuje. Ich počiatkom bola známa esej v exile žijúceho českého spisovateľa Milana Kunderu, svojho času publikovaná v The New York Review of Books. Keď Milan Kundera hovorí o strednej Európe, má na mysli územie niekdajšej habsburskej monarchie. V diskusii o Kunderovej eseji, ktorá trvala niekoľko rokov, bolo vyslovených mnoho zaujímavých postrehov, ale tiež mnoho ilúzií a mýtov.
O čom Kundera nepísal
Mnohé faktory, ktoré v tejto strednej Európe existovali na začiatku storočia, resp. do roku 1914, sú dávno zaniknutou minulosťou a nemožno ich obnoviť. Treba tiež poznamenať, že obraz onej už neexistujúcej, údajne ideálnej strednej Európy, načrtnutý v diskusii, bol skôr čistou fikciou, než obrazom historickej skutočnosti zo začiatku tohto storočia. Bola to silne idealizovaná predstava o tom, ako to vtedy vyzeralo. Ostatne, väčšina účastníkov diskusie boli spisovatelia a literáti, teda ľudia, pre ktorých fikcia, fiction (v obidvoch zmysloch slova) je denným chlebom. Monarchia na začiatku nášho storočia nebola vysnenou krajinou mnohokultúrovosti, kultúrneho pluralizmu, vzájomnej tolerancie. Národy monarchie síce žili v jednej ríši, ale nie spoločne, skôr len vedľa seba a neraz aj proti sebe. Pretože niektoré národy panovali a odnárodňovali, iné boli viac menej utláčané či aspoň obmedzované vo svojom vývoji, a dokonca odnárodňované. Už rakúska a uhorská časť monarchie sa veľmi líšili svojím poňatím a praxou občianskych práv. Kultúrna pluralita sa týkala, a to v dosť obmedzenej miere, len úzkej a nepočetnej skupiny intelektuálov. Avšak intelektuálnu atmosféru viedenských kaviarní nemožno v nijakom prípade stotožňovať s reálnym každodenným životom 50 miliónov obyvateľov habsburskej monarchie. Ostatne, aspoň od prelomu storočia prestala byť Viedeň pre mnoho národov ríše skutočným intelektuálnym centrom: napr. česká literatúra a umenie (to isté možno povedať do značnej miery o umení a literatúre poľskej, aspoň z Haliče a z Kongresovky) nachádzali inšpiráciu už priamo v Paríži.
Dôvody idealizácie minulosti
Chápem však, ako ten imaginárny a idealizovaný obraz minulosti strednej Európy, domnelý „zlatý vek“, vznikol: ako kontrastné pozadie k súčasnosti. Z vlastnej skúsenosti povojnového storočia však vieme, že pojmy ako útlak, cenzúra, sloboda atď. majú nielen absolútny rozmer, ale tiež, hlavne v každodennom živote priemerného obyvateľa, aj rozmer relatívny. Aj v totalitnom režime boli obdobia tuhého a miernejšieho režimu, i v „tábore socializmu“ boli veselšie a pochmúrnejšie baraky. Iste, monarchia bola právnym štátom, avšak prestala ním byť už v roku 1914; v uhorskej časti v mnohom ohľade už oveľa skôr. V tom, nie vo vojenskej porážke, boli korene jej zániku.
Čo tvorí európsku identitu
Čo patrí k stredoeurópskej identite? Formuloval by som to trochu ináč, než väčšina účastníkov už spomínanej diskusie. K tejto identite patrí rad prvkov, ktoré vznikli stáročnou kolektívnou skúsenosťou - túto skúsenosť národy stredovýchodnej Európy zdieľajú napr. s balkánskymi národmi - a ktoré väčšinou chýbajú v registri historickej skúsenosti západoeurópskych národov. Sem patrí skúsenosť dlhotrvajúceho súžitia a stáleho kontaktu rôznych etník a rôznych kultúrnych okruhov v jednej krajine. Bohužiaľ, toto stáročné súžitie bolo nevyhnutné v prípade niektorých menšín, osobitne nemeckej menšiny, po roku 1945 transferom ukončiť. Tieto menšiny sa totiž stali akútnym ohrozením medzinárodnej bezpečnosti. K stredoeurópskej identite patrí tiež skúsenosť s cudzou nadvládou, cudzou nielen etnicky, ale i kultúrne, ktorá trvala storočia až do najnovšej doby, do počiatku tohto storočia, resp. do roku 1918 a vynucovala si nemalé úsilie a obete, aby si jednotlivé národy udržali svoju kultúrnu identitu alebo aspoň jej základné prvky. K našej identite patrí tiež historická skúsenosť z toho, že táto oblasť, osobitne v tomto storočí, bola predmetom mocenského súperenia dvoch blízkych veľmocí, Nemecka a Ruska, čo sa dramaticky podpísalo na osudoch národov a štátov.
Kedy sme sa dostali na poloperifériu Európy
Nakoniec musíme spomenúť i to, že v dôsledku celoeurópskych vývojových trendov sa táto oblasť, vzdialená oceánom, po skvelom rozmachu v stredoveku a ranom novoveku od 17. storočia dostala do sekundárneho pásma rozvoja. Objektívne tento fakt oneskoroval úroveň ich vyspelosti oproti západoeurópskemu „zlatému pásu“ od južného Anglicka cez Flámsko, Porýnie a Burgundsko do severného Talianska. Negatívne pôsobiaci brzdiaci faktor bol výrazne znásobený v poslednom polstoročí ešte tým, že táto oblasť bola nie z vlastnej vôle, ale konsenzom veľmocí včlenená do sovietskej záujmovej sféry, takže bola celkom vyradená z vývoja ostatnej Európy po roku 1945.
Visegrád: jedinečná príležitosť
Krátko po rozpade sovietskeho vonkajšieho impéria, hneď po roku 1989, došlo k pokusu nadviazať na idealizovanú predstavu stredoeurópskej spolupráce a vzájomnej tolerancie v projekte tzv. Visegrádskej trojky, čiže úzkej spolupráce Poľska, Maďarska a vtedy ešte nerozdeleného Česko-Slovenska. Bola to príležitosť historicky naozaj jedinečná: nielenže tu pôsobila spoločná eufória oslobodenia, nebolo tu rozdelenia na víťazov a porazených ako v roku 1918 a 1945, ale vari prvýkrát v moderných dejinách neexistovali medzi týmito krajinami územné a hraničné spory, či aspoň sa to na prvý pohľad zdalo. Najaktuálnejšie úlohy politickej, spoločenskej a ekonomickej prestavby boli pre túto trojicu prakticky identické, kooperácia by riešenie problémov iste len uľahčila. Avšak pokus, iste zahájený s veľkou dávkou dobrej vôle a minimálnou dávkou praktickej skúsenosti v medzinárodných vzťahoch, sa nepodaril a čoskoro stroskotal na útesoch oných praktických problémov. Chýbala schopnosť preložiť literárne idey a teoretické predstavy o spolupráci a solidarite, až doteraz príliš šuštiace papierom esejí, do jazyka konkrétnych politických krokov. Pravda, čoskoro sa ukázalo, žiaľ predovšetkým z českej strany, i krátkozraké sebectvo, nekontrolovaná pýcha a samoľúbosť domnelo najlepšieho, pre ktoré spolupráca bola vraj len príťažou. Niektoré historické situácie a šance sa však nikdy neopakujú.
Aká je perspektíva strednej Európy dnes
Má táto historicky vzniknutá identita stredoeurópskych národov perspektívu? Neviem, obávam sa, úprimne povediac, bojím sa, že nemá, že je predurčená k rýchlemu zániku, nie sama, ale akákoľvek identita vôbec. Nielenže je už hotový model jej zničenia, ale proces deštrukcie sa už začal. Nazýva sa globalizácia. Klasický americký melting polt, taviaci kotol, má byť aplikovaný totálne a globálne, a to vo veľmi drastickej, antihumánnej podobe, bez ochranného štítu, ktorý Američanovi poskytuje jeho ústava. Globalizácia znamená v sociálnej dimenzii fakticky čo najrýchlejšie pretavenie ľudí bez rozdielu rasy, národnosti, jazyka, náboženstva, štátnej príslušnosti a kultúry a kultúrnej tradície na homogenizovanú masu. Udeje sa to pomocou ľahko manipulovateľnej všadeprítomnej mediálnej reklamy a povedie to k stále väčšej a rýchlejšej spotrebe statkov a tovarov, ktoré v skutočnosti vôbec k životu ani k šťastiu masa nepotrebuje. Bude to dokonca za peniaze, ktoré nemá a ktoré si musí požičať, aby ešte hlbšie uviazla v absurdnom kolotoči spotreby pre spotrebu, typickom pre životný štýl, ktorý plytvá obmedzenými zdrojmi zemegule. V kultúrnej sfére a vo sfére, ktorú označujeme ako národná kultúrna identita ide o to, zahladiť čo najrýchlejšie akékoľvek rozdiely, snáď s výnimkou rôznosti jazyka návodov na použitie, a prinútiť ľudí globálne konzumovať stupídnu a triviálnu prefabrikovanú macdonaldizovanú „masovú zábavu“.
Zoči voči globalizujúcemu sa svetu
Nie je to jediné ohrozenie. Nechcem formulovať pesimistické diagnózy, ale práve sa končiace storočie je hmatateľným dôkazom, že maxima „história je učiteľkou života“ má len veľmi obmedzenú platnosť a nemá vôbec nijakú platnosť pre tých, ktorých horizont nesiaha mimo sféru maximalizácie zisku. Naše stredoeurópske krajiny pred desaťročím znovu vkročili na cestu parlamentnej demokracie. Akú reálnu úlohu bude mať v dôsledku globalizácie však za niekoľko rokov klasická parlamentná zastupiteľská demokracia, parlamenty a vlády nielen jednotlivých krajín, ale hoci aj zjednotenej Európy? Aký zmysel má napr. snaha o vyvážený rozpočet, ak špekulácia skupiny finančníkov môže priebehom niekoľkých dní zruinovať menu štátu? Aké sú skutočné limity a možnosti ekonomiky štátu, keď špekulácia s valutou Thajska vyvolá otras českej koruny, ktorá s Thajskom nemá absolútne nič spoločného?
Naozaj nie som stúpencom katastrofických chiliastických vízií spojených s koncom tisícročia, nie som ani fanatikom „zelených“, nemyslím si, že nadchádza vek panovania Krista alebo Satana. Obávam sa však, že práve globalizácia znamená akútne nebezpečenstvo, pretože je principiálne antihumanitárna, pretože jej jediným kritériom je absolutizácia a maximalizácia zisku celkom bez ohľadu na človeka. Možno očakávať, že tento proces bude veľmi rýchly. Bojím sa, že čoskoro sa ľahko môže stať, že celá Európa bude kontinentom masovej nezamestnanosti, pretože nijaký Európan nie je schopný pracovať za indické alebo čínske mzdy. Celá Európa však na tom nebude rovnako.
Čo nám hovorí minulosť
Stredoeurópania však zrejme môžu očakávať na základe svojej historickej skúsenosti z roku 1925 (Locarno), 1938 (Mníchov), 1939 (rozpútanie vojny a štvrté delenie Poľska), 1945/48 (podrobenie regiónu sovietskej dominancii), 1956 (maďarské povstanie) a nakoniec 1968 (Pražská jar), že ich západná Európa a euroatlantický svet opäť hodia cez palubu: skoro pol storočia sa za Európu považovala len západná Európa, o európanstve strednej Európy sa diplomaticky mlčalo, to bol len „Východ“. Avšak takýto stav by znamenal akútne ohrozenie demokracie vôbec. Frustrácia dlhodobo nezamestnaných je najlepším materiálom pre totalitných demagógov, ktorí ponúkajú tzv. „jednoduché riešenia“, či už ľavicové alebo pravicové. Máme predsa už dostatočnú skúsenosť z veľkej krízy v tridsiatych rokoch.
Prečo bola západná Európa úspešná
Ak parlamentné demokracie a kapitalistický systém v Európe nepodľahli po roku 1945 erózii a ofenzíve sovietskeho totalitarizmu, nebola to len zásluha Marshallovho plánu na začiatku americkej vojenskej prítomnosti v Európe, rakiet, americkej atómovej bomby atď. Len zbrane nikoho neubránia a neuchránia. Bolo to tiež, dokonca si myslím, že to bolo predovšetkým vďaka tomu, že západný svet sa podučil z krízy tridsiatych rokov a jej dôsledkov. A miesto liberálneho neobmedzeného laissez faire nastolil na podklade koncepcie New Deal model welfare state (štát blahobytu) alebo soziale Marktwirtschaft (sociálne trhové hospodárstvo), čím zaistil na viac ako dve generácie sociálny mier. Ten bol základom demokratického politického poriadku ako aj hospodárskeho rastu. Nezabúdajme, že zásada „najprv žiť a potom filozofovať“ je stále aktuálna. Trvalá nezamestnanosť viac ako 10% v dnešnej západnej Európe je nesporne sociálne patologická a potenciálne spoločensky vysoko nebezpečná.
Dôsledky minulosti alebo signály budúcnosti?
Dnes máme v strednej Európe už signál budúcich dôsledkov globalizácie: Pred šesťdesiatimi rokmi patrilo Československo medzi 10 najvyspelejších priemyselných štátov sveta. Tradične vynikajúce české strojárenské firmy ako Škoda, ČKD, Tatra alebo Poldi (skvelá chirurgická oceľ) dnes zanikajú alebo sú pred zánikom. Od dvadsiatych rokov sme boli veľmocou v obuvníckom priemysle, svetoznáma firma Baťa vznikla u nás. Dnes sú továrne na obuv vykupované cudzími firmami, aby boli zavreté a pritom náhradné pracovné miesta nevznikajú. 75% obuvi, ktorá sa u nás predáva, je z dovozu, predovšetkým z ázijských krajín. Viac ako sto rokov sme boli produkčnou krajinou repového cukru a chmeľu. Dnes sa zatvára jeden cukrovar a pivovar za druhým, obmedzuje sa pestovanie repy a chmeľu. Poľnohospodárstvo je takpovediac vo všetkých svojich komoditách systematicky ruinované subvencovanými masovými dumpingovými dovozmi. Nemôžeme však celú krajinu premeniť len na golfové ihriská. Má sa snáď demokracia prezentovať obyvateľstvu len neustálym rastom nezamestnanosti a likvidáciou pracovných miest? Je to nielen antihumánne, ale pre demokraciu samovražedné.
Otázka bezpečnosti
K stabilite demokracie patrí nesporne aj existenčná bezpečnosť. To bol dôvod, prečo sa všetky stredoeurópske krajiny, o ktorých hovorím, usilovali o vstup do NATO. Pol storočia tento pakt tvoril ochranný dáždnik pre západnú Európu, ktorej garantoval nevyhnutnú existenčnú bezpečnosť. Tohoto roku pakt uskutočnil akciu, ktorá snáď mala byť jubilejným ohňostrojom: myslím tým vojnu proti Srbsku pod zámienkou Kosova. Porušil tým mnoho noriem medzinárodného práva, bolo to však zastreté „ušľachtilým cieľom“. Vôbec neobhajujem etnické čistky v Kosove, hovorím o stratégii NATO. Dnes je už zrejmé, že celá koncepcia bola úplne chybná a vôbec nedosiahla deklarované ciele, t.j. znemožnenie čistiek v Kosove. Bolo to zrejmé už po týždni, ale pakt pokračoval v absurdnom ničení civilnej infraštruktúry Srbska ďalších 70 dní. Rozsah škôd je väčší ako v druhej svetovej vojne. Belehrad nekapituloval v roku 1914 pred Viedňou, 1941 pred Hitlerom, 1948 pred Stalinom. Neviem si predstaviť úroveň znalostí a spôsob myslenia experta, ktorý formuloval prognózu, že v roku 1999 bude Belehrad za niekoľko dní kapitulovať pred Bruselom. Členstvo v pakte je nielen spoločný dáždnik, ale tiež spoločná zodpovednosť. Srbsko bolo protivníkom, ktorý nemohol odpovedať protiúderom, snáď občas strieľal na útočiace lietadlá. Čo však, keď budúci protivník NATO bude schopný reagovať protiúderom: sú vo svete štáty, ktorých režimy a diktátori by neváhali použiť i zbrane hromadného ničenia. Taká iracionálna stratégia, ako tá, ktorá bola uplatnená roku 1999, by nebola ochranným dáždnikom, ale extrémnym ohrozením. Aj toto dnes asi patrí k našej perspektíve.
Čo robiť?
Som historik, nie ekonóm alebo politik. Vyvodzujem len logické závery z historickej skúsenosti strednej Európy. Neviem, ako čeliť akútnym nebezpečenstvám takpovediac s prázdnymi rukami. Je možné, že dnešné ekonomiky nie sú schopné uniesť bremeno sociálneho štátu v jeho dnešnej podobe, asi už hybridne deformovanej a zneužívanej. Potom je nevyhnutné premyslieť a formulovať nový model, ktorý však musí reálne garantovať občanom ich existenčné ľudské, občianske a sociálne práva v rozumnej miere. Zdá sa mi extrémne smiešne a absurdné, keď počujem v médiách o aktivistoch, ktorí na česko-nemeckej hranici bojujú za práva sliepok dnes, keď sú globálne ohrozené existenciálne práva ľudí. Každá iná alternatíva než alternatíva rešpektujúca ľudské práva v ich modernej šírke znamená vzdať sa bez boja nielen stredoeurópskej, ale akejkoľvek ľudskej identity. Znamená to riskovať a provokovať najzávažnejšie sociálne otrasy a s nimi kataklizmy nových totalít. Absolutizácia zisku proti človeku je istá cesta do pekla. Človek je predsa nielen konzument, je tiež viac ako konzument. Človek je homo faber, homo ludens, a tiež homo amans, nielen homo consumens.
Autor je český historik
