„Tichá je poľovačka na huby,“ napísal ruský spisovateľ Vladimir Solouchin v úvode knihy Poľovačka na huby. Tento výrok u nás už určite neplatí. Zber húb sa stal takrečeno národným športom.

Hubychtivé posádky áut by konečne mali rešpektovať výstražné tabule na lesných cestách a poznať základné zákony o ochrane prírody. Záhorie sa stalo rajom hubárov z Bratislavy, Trnavy i z južnejších okresov, no rovnaký názov nesie aj veľký vojenský obvod a chránená krajinná oblasť (CHKO), v ktorej sú národné prírodné rezervácie (NPR). Ochranári žasnú nad tým, ako inteligentne vyzerajúci páni a dámy jazdia na motorových tátošoch po zakázaných cestách a hlúpo sa tvária pri kontrolách. Vraj nijaké značky nevideli... Preto stojí za to pripomenúť si zákon z roku 1994 o ochrane prírody a krajiny. Podľa neho má celá CHKO druhý a rezervácie piaty stupeň ochrany. O. i. sa tu zakazuje vodiť domáce zvieratá, znečisťovať územie odpadkami, vchádzať a stáť dopravnými prostriedkami, pohybovať sa mimo chodníkov, zbierať rastliny a HUBY... Áno, v rezervácii sa nepovoľuje zbierať huby! Preto, lebo tu rastú aj veľmi vzácne druhy. Napr. v NPR Červený rybník Kozák topoľový, ktorý sa dostal do červenej knihy chránených druhov.

Každoročne zaznamenávame desiatky ľahších i smrteľných prípadov otráv z húb. Napr. v septembri 1974 dve študentky, bývajúce v Bratislave, dostali do daru huby, z ktorých si urobili praženicu. Ráno sa dostavila nevoľnosť a prudké zvracanie. Napriek obrovskej námahe lekárov v nemocnici obe na desiaty deň zomreli. Ukázalo sa, že večerali muchotrávku zelenú. V auguste 1975 Ján P. nazbieral veľa húb a tak z nich daroval príbuzným i susedom. Dosiahol neslávny rekord: otrávil naraz 19 osôb! Postupne zomrela jeho manželka, svokra, dve deti... Na Klinike pracovného lekárstva a toxikológie Dérerovej nemocnice v Bratislave iba za júl 1997 evidovali 60 otráv - 46 dospelých a 14 detí, medzi nimi i trojročných, z ktorých 15 zjedli muchotrávky zelené. Tohto roku dosiaľ zaznamenali 71 prípadov otráv a 8 ľudí zomrelo.

Najnebezpečnejšie sú huby, ktorých jedovaté látky poškodzujú pečeň. Sem patrí muchotrávka zelená, jej farebné formy a tiež muchotrávka biela. V jednej plodnici nájdete toľko jedu, že vystačí na usmrtenie človeka. Muchotrávka červená a tigrovaná spôsobujú tzv. muskarinové otravy, pri ktorých sa dostavia poruchy videnia, niekedy halucinácie. Muskarín pôsobí najmä na nervovú sústavu. Smrtonosná dávka predstavuje 3-4 kilogramy čerstvých plodníc. „Na muchotrávku červenú sa neumiera,“ tvrdí Solouchin a pokračuje: „Niektorí hubári tvrdia, že má jemnú chuť. Ba čo viac, história nás učí, že starí Vikingovia sa pred bitkou napchali červenými muchotrávkami a potom sa smelo, hlava-nehlava vrhali do seče.“ Inde sa o tomto druhu píše ako o svätej hube Inkov. Iní autori tvrdia, že droga z tejto huby podporuje potenciu a zvyšuje celkovú výkonnosť organizmu. Viaceré poznatky som si overil, občas si na surovej muchotrávke červenej pochutnám. Naozaj spôsobuje malú opičku, no ostatným by som ju neodporúčal.

Náš národ je už taký: všetko zapíjame, aj bohatý úlovok hríbov, hoci niektoré alkohol neznášajú. Medzi ne patrí Hnojík atramentový - jedlá huba, v mladosti podobná na bedlu vysokú. Klobúk má však kužeľovitý a vždy biely. Ak sa nám podarí jedlo z hnojníka zalievať pivom a borovičkou, dostaví sa búšenie srdca, sčervenanie tváre, nápadne sa zvýši krvný tlak. Na jedenie zbierajme radšej iba tie huby, ktoré spoľahlivo poznáme. Do muchotrávok nekopeme. Les ich určite na čosi potrebuje. Možno práve ony majú zakódované tajomstvá nových liekov budúcnosti.

Autor je strážca prírody v CHKO Záhorie