Ideológie a moderná dilema politiky
Svet politiky v priestore postindustriálnej spoločnosti na konci 20. a začiatku nového storočia sa ocitol v dosť paradoxnej situácii. Na trhu s ideami zaznamenal na jednej strane nárast masovej produkcie ideologických mystifikácií a na strane druhej objavil viaceré vážne úvahy o konci dejín a politických ideológií.
Na ilustráciu toho, ako sa pojem ideológie v teoretickej reflexii o spoločnosti sproblematizoval, pripomenieme dva odlišné názory na Bellovu tézu o zániku ideológií. Autorom prvého názoru je súčasný český filozof Miroslav Petříček: "Slovo ideológia patrí dnes do slovníka pokleslej žurnalistiky. Nedáva žiadny zmysel. Ideológ je bytosť, ktorá nie je v 21. storočí životaschopná, je to relikt. Dôkazom toho je, že slovo ideológia nie je možné inak definovať, je to strašiak pre malé deti. Úprimne povedané, neviem, čo toto slovo znamená. Chcem tým povedať, že nie je problém zbaviť sa ideológie, pretože ideológia je čosi, čo zaniklo samo od seba." Aj druhý názor je z českej intelektuálnej obce. Patrí známemu politickému sociológovi Václavovi Bělohradskému, ktorý, domýšľajúc teóriu "komplexujúcej sa planetárnej spoločnosti" nemeckého sociológa Niklasa Luhmanna, hovorí o 21. storočí ako o konci epochy katechizmov a manifestov priemyselnej modernosti, pričom jeho poslednú modernú podobu vidí v ideológii globalizácie: "Prišiel čas napísať nové evanjelium, prebudovať spoločnosť na ´novej dobrej správe´, na princípoch rozumu a pokroku, na vede, ktorá zjednocuje ľudstvo šírením novej metódy v produkcii univerzálne platných právd. Len nový katechizmus nám umožní zvládnuť rozpory priemyselného obdobia, zostať pánmi dejín, ktoré by sa nám inak vymkli z rúk. Treba spísať ´manifest v ľudských dejinách zjavenej pravdy´ a na ňom založiť novú všeľudskú ríšu. Slovo katechizmus vyjadruje nádej, ktorá dala západnej civilizácii jej najvlastnejšiu podobu - nádej vybudovať štát na pevnom základe univerzálnych právd vyvodených z rozumu, a preto každému človeku zrozumiteľných a pre každého záväzných."
Uvedené názory implikujú otázku o tom, či pre modernú dilemu politiky pre 21. storočie sa pojem ideológie stane výsmešným neologizmom, historickým neživotaschopným "reliktom", symbolickou figúrou viažúcou sa na určitý typ prekonaného straníckeho propagátorstva a sociálneho typu kolektivity, alebo termínom s novou či revitalizovanou symbolickou výbavou, ktorá sa môže - ako nový katechizmus - cielene naviazať na politické postoje, hodnoty a životný štýl človeka v moderných kolektivitách.
Ideologická dichotómia
Vyjdeme z poznania, že všetky doterajšie sakralizované a ortodoxné vízie politiky viedli k dichotomickému pohľadu na svet: na jednej strane tu bol sociálny kolektív ľudí s propagandisticky nainfikovanou ideologickou predstavou o jeho pozitívnej dejinnej perspektíve, na druhej strane stál jeho ideologický nepriateľ, ktorý sa ho usiloval vnútorne rozložiť. Táto ideovo militantná, sterilná a uniformná dichotómia sa viazala na určitý sociálne podmienený kolektivistický princíp, pričom v konkrétnej politickej praxi mala za následok ospravedlnenie krutosti nielen vo vzťahu k skutočnému a pravdepodobnému nepriateľovi, ale aj k vlastným stúpencom.
Dejinami sa potvrdilo, že každá takáto svojvoľná ideológia, ktorá sa programovo vzdialila od skutočnosti, začala postupne strácať svoju sociálnu vitalitu, podliehala erózii, až z nej napokon zostal ideologický relikt so značne pejoratívnym významom. Historicky k tomu prispeli najmä krajné ľavé a pravé politické hnutia, ktoré mali vyhranené súbory ideí a nimi sa usilovali vysvetľovať a zdôvodňovať ciele svojej politickej činnosti. Tieto ciele boli nasmerované na prebudovanie daného spoločenského poriadku na taký, v ktorom je zakotvená myšlienková a hodnotová linearita jednak v zmysle voľby medzi revolúciou a reakciou, jednak v prístupe ku kategórii rovnosti (krajná ľavica uprednostňuje rovnosť medzi ľuďmi a je presvedčená o možnosti jej dosiahnutia v štáte s centrálne plánovanou ekonomikou, krajná pravica vychádza z presvedčenia, že rovnosť medzi ľuďmi sa nedá dosiahnuť, pretože tomu bráni voľný trh a existencia súkromného vlastníctva). Inou príčinou jej rozkladu bolo to, že ideológie uvedeného typu oslovujú viac emocionálne ako racionálne stránky ľudskej mysle; ich výklady skutočnosti sa logicky nezdôvodňujú, ako argumenty sa predkladajú buď dogmatické tvrdenia, alebo názory charizmatických politických autorít či ideologických vodcov.
Politický aktivizmus
Ideológie majú súčasne aktivistický charakter: orientujú sa na politickú moc a sú touto mocou priťahované. Najčerstvejšími príkladmi v tomto smere sú ideologické doktríny etnického nacionalizmu, osobitne jeho odnože neototalitného postkomunistického etnického nacionalizmu, ktorý je nasmerovaný na obnovu presvedčenia jedinca o fungovaní etnického sveta, o jeho etnicite ako takej. Podstatné pritom je, že táto obnova sa neuskutočňuje vždy transpartentne, to znamená citovo expresívnymi vonkajšími prejavmi, ale často neartikulovane a neverbalizovane, čo je oveľa silnejšia a trvalejšia forma prirodzene daných konštrukcií etnického sveta, resp. väzby jednotlivcov k spoločenstvám so silno vyvinutou nacionálnou identitou.
Sila tohto aktivizmu podmieňuje aj intenzitu odvratu tej-ktorej ideológie od skutočnosti. Na princípe tohto aktivizmu vybudovali svoje ideologické stratégie politické subjekty konzervatívneho, liberálneho, socialistického, komunistického, nacionalistického, fašistického, environmentalistického a iného druhu. Časť z uvedených politických subjektov využila túto vlastnosť ako výlučný zdroj vo vôli straníckeho vodcu, iné na presadenie svojej mocenskej stratégie v konkurenčnom zápase s inými politickými subjektmi, a niektoré - s programovou orientáciou na plnenie úloh v špecializovaných sektoroch spoločnosti - na otvorenie diskurzu o rozporoch otvorenej spoločnosti.
Neúspech filozofie praxe
Napriek úsiliu filozofie praxe (Gramsci, Frey, Infeld a i.), ktorá sa usiluje postaviť proti ideológiám - nateraz dosť neúspešne - reformnú alternatívu, a politického pragmatizmu v krajinách s nerozvinutými prvkami politických ideológií, sa doteraz politický štát nevyrovnal s tým, že väčšina existujúcich politických strán s rôznou hodnotovou orientáciou, s osobitými pravidlami správania sa a s rozdielnými postojmi k politickému systému, v ktorom pôsobia, obsahuje viac či menej prepracované špecifické výklady sveta, ktoré im slúžia ako nástroj na podporu a zdôvodnenie mocenských, resp. straníckych záujmov. Politické subjekty sa v tomto prípade správajú podľa pravidiel politickej moci. Opodstatnenosť svojej existencie na politickej scéne odôvodňujú obhajobou určitej sociálnej alternatívy, pričom jej naplnenie realizujú rozličnými ideologickými i neideologickými cestami.
Nateraz sú v prevahe ideologické spôsoby prezentácie straníckych projektov, pretože tie sa usilujú osloviť čo najväčší počet občanov. O čistom antiideologizme v politike hovoriť nemožno, pretože ten predpokladá nezávislých intelektuálov, nezávislých na všetkom možnom, okrem závislosti na vlastnom rozume a cite. Skôr treba predpokladať "nečistý" antiideologizmus. O ňom možno hovoriť vtedy, keď sa strana usiluje modernizovať svoj politický program a jeho prezentáciu. Vtedy je otvorená reformným strategickým krokom, ktoré získava z odborných zdrojov.
Alternatíva pre postindustriálne demokracie
Ideológie sú oporou privilegovanosti, neúplnej slobody a neúplneho humanizmu. Z toho dôvodu treba proti ním postaviť reformnú alternatívu, takú, ktorá sleduje pozitívny politický cieľ: umocnenie impulzov k slobodnému rozvoju človeka a občianskych kolektivít. Uvedená reformná alternatíva je aletnatívou pre tvorbu postpriemyslovej demokracie. Tento typ demokracie sa rodí. Začína nadobúdať osobité charakteristiky.
Jednou s nich je úsilie predložiť ľudstvu novú zjednocujúcu doktrínu, ktorá by pomohla riešiť rozpory modernej doby: iracionálny charakter jej racionality, brutálne kolonizovanie verejného priestoru zábavným priemyslom, vyvlastňovanie demokracie finančnými a mediálnymi oligarchiami, rozšírenie byrokraticko-mediálneho aparátu, extrémizmus politických konfliktov prejavujúci sa medzi zástupcami rôznych životných projektov, ktorí jadro politickej dichotómie nevnímajú ako spor medzi dvoma názormi (koncepciami, projektmi), ale ako boj medzi priateľom a nepriateľom. Najmä extrémizmus v politike a jemu zodpovedajúci slovník je príkladom, že odpolitizovanie života a neutralizácia ideologického princípu je iba ilúziou tých apolitických politikov, ktorí namiesto ideológií a vyhranených stranícko-politických programov nastoľujú morálno-sentimentálne heslá typu: "Pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou" (V. Havel).
Totálna politizácia či ideologický ekumenizmus?
Sme presvedčení, že žiadny z uvedených problémov sa nedá odpolitizovať a zveriť do rúk zástupcov technickej racionality. Tým, že sa politika vymaňuje z hraníc národa a štátu, začína sa politizovať všetko, dokonca aj také nepolitické témy ako vzduch, voda, či génové inžinierstvo. Je predpoklad, že sa môžeme dočkať toho, že politika bude vládnuť akejkoľvej pravde, najmä vtedy, ak jej bude prekážať v jej globálnych záujmoch.
Tým by sa ľudstvo dostalo zase do známych kontextov neúplnej slobody. V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť výstižnú charakteristiku tohto moderného konfliktu medzi úsilím o odideologizovanie politiky a úsilím o jej novú ideologizovanú podobu, ktorej autorom je Leszek Kolakowski. Charakterizoval ho ako napätie medzi ideologickým radikalizmom a ideologickým ekumenizmom, pričom ako budúci model kooperácie rozdielnych ideologicko-politických systémov uprednostňuje ideový internacionalizmus, čo je synonymný pojem pre ideologický ekumenizmus.
Jeho projekt je podnetný v tom, že nepriamo upozorňuje na nevyužité možnosti politického konsenzu pri riešení - podľa nás - základnej dilemy moderného politického vládnutia: koľko slobody obetovať rovnosti a koľko poriadku. Ide o proces známy aj z našej postkomunistickej politickej scény, kde pri tvorbe vládnej politiky, na ktorej sa podieľa viacero ideologicky rozdielnych subjektov, dochádza k priesečníkovému efektu: krajné ideologické a stranícke záujmy ustupujú spoločným hodnotám a programovým cieľom. Pretože víťazstvo jednej zo strán by ohrozilo demoktratický model vládnutia, ba priam by narušilo pevnosť jeho základov, musíme predpokladať možnosť politickej dohody.
Politika ako rokovanie
Vyjdime z modelovej situácie predstaviteľov troch klasických ideológií: konzervativizmu, liberalizmu a socializmu, u ktorých je predpoklad, že sa v rozličnej modifikovanej podobe budú podieľať na tvorbe modernej dilemy politiky. Socialista chápe rovnosť ako základný predpoklad slobody. Liberál je v tomto postoji značne podobný. Podľa konzervatívneho politika, väčšina foriem rovnosti, resp. mechanizmov dosahovania rovnosti, s výnimkou právnej a ústavnej rovnosti, ohrozuje slobodu jednotlivca a sociálnych kolektivít, slobodu neoddeliteľne spojenú s existujúcou diferenciáciou, mnohotvárnosťou a rozmanitými príležitosťami.
Je celkom prirodzené, že cieľom tohto zápasu, ak nemá ísť o víťazstvo jednej zo súperiacich strán, nemôže byť zničenie politického protivníka alebo jeho neutralizácia, ale čosi celkom iné: vytvoriť situáciu, keď sa v základných ideologických hodnotách politickí súperi nevedia dohodnúť, ale chcú žiť vedľa seba bez vzájomnej agresivity. Toto správanie nie je nepriateľské, skôr pripomína politiku studeného mieru či chladnej demokracie, ale už nie politiku studenej vojny, ktorá bola výsledkom ideologicky ortodoxného, dichotomického pohľadu na svet.
Nazdávame sa, že svetová politika na konci 20. storočia položila základy, hoci len veľmi krehké, procedurálnej spravodlivosti, resp. politike ako rokovania, ktorá síce obsahuje rizikové momenty pri realizácii ideovo-politického kompromisu, ale po spevnení politickej vôle rokujúcich vylučuje neurčitosť, neistotu, pochybnosti a vnútornú polemickosť. Teda to, čo je rušivým sprievodným javom zmysluplnej a funkčnej politickej diskusie. Jej základom je podľa tvorcu teórie procedurálnej demokracie Stuarta Hampshira to, že "v situácii, v ktorej znepriatelené strany majú nesúmerateľné hierarchie hodnôt, odlišné vízie pravdy a ciele, ku ktorým smerujú, je pre dobro každého spoločenstva (a nielen liberálneho) potrebné, aby si tieto strany mohli zasadnúť po oboch stranách stola a podrobiť sa arbitráži, ktorá im dovolí zachrániť čo najviac zo svojich názorov a súčasne žiť spolu s konkurentom či odporcom v tej istej spoločnosti".
Vytesnenia radikalizmu
Nazdávame sa, že uvedená metóda tvorby politického dialógu môže stlmiť ideologické krajnosti a rozpory postindustriálnej demokratickej spoločnosti, vrátane etických noriem komunikácie. Súčasne môže pomôcť rozvinúť, podľa nás, veľmi podnetný projekt argumentujúcej spoločnosti, ktorý Jürgen Habermas rozvinul v súvislosti s hľadaním odpovede na riešenie krízy legitímnosti (dezinformácie, vydieranie, manipulácia, strach, neúprimnosť, oslabovanie kompetencie voličov a pod.) v globalizujúcej sa spoločnosti. Uvedený projekt je zaujímavý najmä v tom, že dáva dôraz na otvorenosť vzťahov medzi ľuďmi, teda na dôveru, otvorenú komunikáciu, určité návyky, neformálnu solidaritu, špecifické organizačné štruktúry a podobne, a tým rozširuje trh s ideami zameranými na odstraňovanie potenciálnej deštruktívnosti globalizmu a na elimináciu tých ideologických vízií, ktoré hľadajú konečné riešenia ľudských problémov.
Skúsenosti zo svetovej politiky v 20. storočí svedčia, podľa nás, o tom, že politické ideológie sú bez konca. Nebude jednoduché zastaviť doterajší vývoj vo vzťahoch medzi politikou a ideológiou. Prvým krokom k tomu, aby sme dovideli na skutočnosť ľudského sveta, je preniknúť cez hmlu jej skresľovania. K tomu by mohli prispieť naznačené humanizačné efekty politickej činnosti v podobe vytesnenia radikalizácie ideologických postojov v troch hodnotových dimenziách - v slobode, poriadku a rovnosti. Opačná voľba by, podľa nás, mala dramatické dôsledky pre všetkých. Aj pre tvorcov takejto voľby.
