Irak: trinásta hodina
Koncom novembra ratifikoval iracký parlament dohodu o zotrvaní amerických jednotiek aj po konci tohto roka pomerom hlasov 149 ku 35. Počas hlasovania údajne vicepremiér Barham Salih povedal: „Pripomínam vám, že v Iraku sa veci nediali v hodine jedenástej, ale v hodine trinástej.“ Inak povedané, kľúčový moment ešte len príde.
Čo sa stalo? Iracký parlament má 275 členov. Na hlasovaní sa z nich zúčastnilo len 198. Za text hlasovalo 149, teda tesná väčšina zo všetkých poslancov. Medzi nimi boli členovia dvoch mainstreamových šiítskych strán (SCIRI a premiérova strana Dawa), dve kurdské strany, a členovia sunnitského Frontu irackej dohody (IAF).
Podpora IAF bola kľúčová. Veľký ajatolláh Al-Sistani totiž povedal, že zmluvu nepodporí, pokiaľ nebude mať „širokú podporu“ – čím myslel podporu medzi sunnitmi. Sunniti tak mali voči premiérovi Al-Malikimu veľký tromf vo vyjednávaniach, pretože jeho politická budúcnosť závisela od prijatia zmluvy. IAF tak dostala od Al-Malikiho dve veci. Jednou je národné referendum o zmluve v júli 2009. Druhou je výrazná podpora premiéra pre takzvané „podporné rady“ v sunnitských kmeňoch. Premiér tak vlastne ponúkol úplatok a garancie voči budúcim krokom proti sunnitským kmeňom, ktoré posledný rok pomáhajú americkým ozbrojeným silám výmenou za materiálnu pomoc.
Al-Maliki z toho vyšiel ako politický víťaz s vyššou schopnosťou manévrovania, než od neho očakávali. Pozrime sa bližšie na to, čo schválením zmluvy získal; mimochodom, Iračania ju volajú „zmluva o stiahnutí (jednotiek)“. Jeho prvým úspechom bolo vyšachovanie sadristov tým, že prijal ich stratégiu – dostať Američanov z Iraku cez dohodu so sunnitmi. SCIRI (mainstreamová šiítska strana) i Kurdi sa sťažujú na vytvárajúcu sa Al-Malikiho „diktatúru“, no nemali inú možnosť, ako dohodu schváliť. Sadristi zas zachovali vyčkávaciu pozíciu, keď hlasovali hlasno proti.
Čo pakt obsahuje? Kľúčovým prvkom je požiadavka, aby americké sily opustili do júna 2009 mestá a do decembra 2011 celú krajinu. Okrem toho, všetky americké vojenské aktivity musia byť odteraz koordinované s Iračanmi a USA nesmú použiť krajinu ako základňu pre útok na iné štáty (Sýriu, Irán). Prečo s tým George Bush súhlasil? Nemal inú možnosť. Alternatívou bolo, že po 31. decembri 2008 budú americké vojenské sily v Iraku ilegálne a celú vec bude musieť riešiť Obama. Americká vláda sa obávala reakcie Kongresu na detaily paktu do tej miery, že pred hlasovaním irackého parlamentu odmietla zverejniť jeho oficiálnu anglickú verziu. Nechcela pripustiť verejnú diskusiu skôr, ako bude zmluva schválená v Iraku.
Text obsahuje niektoré vágne formulácie a americká armáda dúfa, že ich bude môcť interpretovať podľa svojej potreby. Tvrdí, že Bushovi sa podarilo získať lepšiu zmluvu, než by bol Obamov 16-mesačný plán stiahnutia jednotiek. To však nie je vôbec pravda. V skutočnosti je horšia. Obamov návrh hovoril o stiahnutí americký bojových síl do 16 mesiacov, nestanovoval však žiaden dátum pre výcvikové sily. Pre USA by sa tak otvorili dvere neobmedzenej vojenskej prítomnosti. Podpísaná dohoda ale hovorí o odchode všetkých jednotiek do decembra 2011. A podpísal sa pod ňu Bush. V praxi však všetky americké jednotky odídu omnoho skôr. Tu do hry vstupuje referendum. Bude sa konať v júli 2009. USA musia opustiť menšie i veľké mestá do júna budúceho roku. Ak to neurobia, zmluva v referende neprejde. Ak áno, Al-Maliki bude musieť referendum ešte stále vyhrať, a na to bude musieť postupovať voči Američanom tvrdo. Akékoľvek špekulácie, že americká armáda bude môcť „interpretovať“ vágny jazyk podľa svojich potrieb, sú úplnou ilúziou. Problémy v referende nastanú v každom prípade, keďže Al-Sistani vyslovil po hlasovaní výhrady. Al-Maliki vie, že ak by Spojeným štátom americkým ustúpil čo len o centimeter, dá tým príležitosť, na ktorú čaká Moqtada Al-Sadr.
Al-Maliki tak má všetky tromfy, Obama ani jeden. Budúci americký prezident bude musieť veľkodušne ustúpiť irackým požiadavkám. A tie budú s pribúdajúcimi mesiacmi eskalovať, nie ubúdať.
Len mimochodom, Etiópčania (ktorí presadzujú americké záujmy v Somálsku) oznámili, že svoje jednotky stiahnu do konca roka 2008. A afganský prezident Karzai vyhlásil, že chce formálny dátum stiahnutia jednotiek USA a NATO. V regióne prevláda pocit, že hovoriť s Američanmi tvrdo nie je už len možné. Opláca sa to. Nastáva trinásta hodina.
Komentár bol pôvodne uverejnený na stránkach Centra Fernanda Braudela, Univerzita v Binghamton, http://www.binghamton.edu/fbc/cmpg.htm
