„My tu predsa iba Žijeme“
Mesto Huntsville v americkom Texase má asi 36-tisíc obyvateľov a 76 kostolov. Na deväťtisíc väzňov pripadá sedemtisíc zamestnancov.
„Neviem, čo ľudia chcú. Popravy patria k nášmu životu. My predsa nikoho nezabíjame, my tu predsa iba žijeme. Je to, ako keď bývate pri železničnej trati. Zo začiatku sa sústredíte na každý vlak, potom si jednoducho zvyknete a nepočujete už nič,“ hovorí priateľsky starosta Huntsvillu.
Texaský Huntsville, ktorý sa hrdo nazýva „hlavným mestom trestu smrti“, má dva hlavné zdroje príjmov: Študentky a študentov na jednej z fakúlt Sam Houston State University a ľudí vo výkone trestu. „Buď pracuješ pre jedných, alebo pre druhých,“ hovorí priateľský chlapík, ktorého som stretla v Comfort Inn.
„Už ste videli Múr?“ Nie, ale s kamarátkou máme v pláne zúčastniť sa na Prison Driving Tour – Vyhliadkovej jazde väzením. Už len názov tohto „výletu“ stojí za zmienku!
Zločiny stoja obyvateľov Spojených štátov amerických vrátane výdavkov za väznice 490 miliárd dolárov ročne, tvrdí FBI. V Texase sa za posledných päť rokov zvýšil počet „väzenských lôžok“ z 47-tisíc na 144-tisíc. Sčasti aj preto, že ostatné štáty dávajú svojich väzňov uväzniť práve v Texase – tohto roku ich bolo tritisícsedemsto – kým sa ich vlastné väzenia rekonštruujú či rozširujú svoju kapacitu. V roku 2002 prekročil počet väzňov po prvýkrát dva milióny. To znamená, že každý 142. občan Spojených štátov je uväznený.
Mestečko má približne 36-tisíc obyvateľov a 76 kostolov. Na deväťtisíc väzňov pripadá sedemtisíc zamestnancov. Nie, je to priateľské, pokojné mesto, hovorí starosta. Väzni, ktorí sú z väzenia prepustení – odhaduje ich asi na sto denne – sa tešia, že môžu konečne odísť. Dostanú päťdesiat dolárov a zvyčajne zájdu do obchodíka pri autobusovej stanici Greyhound a kúpia si novú čiapku alebo sladkosti. Niekedy aj darček pre príbuzných, ak nejakých majú.
Vonku je vrchol leta Pracovať musia vo väzení všetci, to je predsa úplne samozrejmé. Až na trakt smrti. Nie, plat za prácu nedostávajú. Len civilné šaty pri prepustení, ktoré sa tiež vyrábajú vo väzení. A potom ešte tých päťdesiat dolárov. Väčšinu z toho minú na lístok na autobus. Nie, do mesta takmer nechodia. A keď je niekto prepustený, je predsa človekom rovnako ako ty a ja, či nie? Už si svoje odpykal.
„Počet vrážd sa však od zavedenia trestu smrti v roku 1976 zvýšil o 46 percent,“ pokračuje starosta. „V Texase umiera viac ľudí pri popravách ako pri autonehodách!“ „Skutočne?“ „Je pravda, že 450 kandidátov čaká na popravu už dvadsať rokov?“ „To sa musíte spýtať riaditeľa väznice,“ hovorí starosta. Škoda, že termín, ktorý sme si dohodli, musel riaditeľ zrušiť.
Popravy tu prebiehajú celkom „humánne“ injekciou jedu a starosta musí byť pri každej osobne prítomný. Okrem starostu musia byť pri poprave minimálne dvaja novinári. V rokoch 1982 až 1999 bolo v Spojených štátoch dvesto popráv. Trest smrti je legálny v tridsiatich ôsmich štátoch Spojených štátov. Tu v Huntsville sa len v roku 2000 uskutočnilo štyridsať popráv. Texaský trest smrti stojí priemerne 2,3 milióna dolárov, hoci sama injekcia s jedom stojí len osemdesiatšesť dolárov. Tomu, že preloženie popravy z polnoci na skorý večer je skutočne odôvodnené tým, že „všetkým účastníkom ostane ešte čas na súkromný život“, človek nevie a ani nechce uveriť.
Na stôl čistí V tlačovom centre na druhej strane ulice dostanú novinári správu o priebehu posledných tridsiatich šiestich hodín života odsúdencov. Zvyčajne nič svetoborné. Rozhovor s právnikom, sprchy, „naši kandidáti idú na stôl čistí“, prípadne ešte zoznam jedál, ktoré si odsúdenci vybrali ako svoj posledný pokrm.
Rodinní príslušníci obete a páchateľa prichádzajú do dvoch oddelených miestností, reportéri si môžu vybrať, s ktorými z nich chcú za sklenenou stenou prežívať posledné minúty umierajúceho.
Vonku je vrchol leta, ženy idú na nákupy, prechádzajú sa s deťmi v kočíkoch, stromy kvitnú, z väzenia oproti vidno len prívetivý pavilón.
„Neviem, čo ľudia chcú. Popravy patria k nášmu životu. My predsa nikoho nezabíjame, my tu predsa iba žijeme. Je to, ako keď bývate pri železničnej trati. Zo začiatku sa sústredíte na každý vlak, potom si jednoducho zvyknete a nepočujete už nič,“ hovorí priateľsky starosta Huntsvillu.
Väzenie je v meste neprehliadnuteľné. Takzvané Múry. Prvá budova tu stála už v roku 1850, a je to najstaršie texaské väzenie, v ktorom je uväznených asi tisícsedemsto odsúdených.
Múry pozostávajú z červenkastej tehlovej budovy dĺžky dvoch priečnych ulíc. Na najvyššom mieste sú päť metrov vysoké a v priemere meter hrubé. Navyše vidno železné reťazové zámky a ostnatý drôt ostrý ako čepeľ noža. Osem strážnych búdok je rozostavaných na strategicky dôležitých miestach.
V takzvanom Death House, v trakte smrti, sa v roku 1924 prvýkrát použilo elektrické kleslo, a bolo na ňom popravených tristošesťdesiatjeden mužov. Predtým sa väzni posielali naspäť do štátu, v ktorom boli odsúdení, a tam ich obesili. Kreslo sa volalo Old Sparky a slúžilo až do roku 1964. Objavil a zostrojil ho jeden z odsúdených, ktorý bol v roku 1914 odsúdený na smrť za vraždu. Jeho trest však potom zmiernili na dlhý pobyt vo väzení, a neskôr ho dokonca prepustili.
Old Sparky „Mnohé zo stavebných prác v Huntsville robili ešte nedávno uväznení odsúdenci. Prakticky všetky tesárske a stavebné práce ostávali na väzňoch,“ čítam kamarátke z tlačových materiálov, a pokračujem: „To však výrazne obmedzilo rozvoj mesta, keďže to obmedzovalo prisťahovanie vzdelaných odborníkov.“ Namiesto toho, aby sa tešili! Kdekoľvek sa pozriete, práca zadarmo, od riaditeľovho domu až po cintorín. Pravdepodobne postavili aj pomník na Sesquicentennial Plaza, hlavnom námestí. „Na počesť Texasanom, ktorí v posledných sto päťdesiatich rokoch fascinujúcich dejín urobili z rozrastajúceho sa väzenského systému jeden z najlepších na svete,“ čítam, a ani sama tomu nemôžem uveriť. „V roku 1848 začali s tromi väzňami, teraz ich majú 143 500.“ To je skutočne pokrok.
V múzeu nás zo začiatku najviac zaujímali najväčšie pikantnosti. Napríklad Bonnie a Clyde, ktorých tu neďaleko zabili pri policajnej naháňačke. Ich auto je prederavené strelami ako sito. Len Bonnie mal v tele 46 guliek. Úspešní prenasledovatelia sú zobrazení na zažltnutých fotografiách s triumfálnym výrazom víťazov, akoby každý z nich porazil prinajmenšom tigra. Takmer očakávam, že na nasledujúcej fotografii budú znetvorené telá zločinov, aby si do nich záujemcovia mohli s pôžitkom kopnúť.
Old Sparky, slávne elektrické kreslo, pôsobí čudne starodávne a je ťažké predstaviť si pri pohľade naň jeho vražednú históriu. Na stene visí rukou napísaná ceduľka s vtipnou výzvou: Please, take a seat, Prosím, posaďte sa. Ďalšia miestnosť je ukážka väzenskej cely veľkosti dvakrát tri metre. V skutočnej veľkosti.
Ešte sa rozhodneme pozrieť si väzenský cintorín. Milionár George Russel ho celý kúpil, len tak, aby zachránil pôvodnú mestskú štvrť a niekoľko stromov. Tak sa stalo, že sa starý, pôvodný väzenský cintorín zachoval. Je to zanedbaná, tienistá lúka ukrytá pod hustými stromami. More bielych, anonymných krížov zo sadry a skál, ktoré sa podobajú ako vajce vajcu a nie sú vyššie ako päťdesiat centimetrov. Zhora nadol sú popísané mesiacom, dňom a rokom smrti, a na priečnej tyčke je číslo odsúdenca.
Suché kvety v plastových vázach Tí, ktorí boli popravení, majú na kríži X. Na niekoľkých z novších hrobov sú plastové vázy so suchými kvetmi. Na jednom z krížov je niekoľkými vrstvami priesvitnej lepiacej pásky prilepená ceduľa My Billy, Môj Billy. Penzionovaný väzenský dozorca, s ktorým sa večer stretneme, je zhovorčivý: „Ide hlavne o peniaze. Neplatia poriadne. Keby som mal poriadne vzdelanie, školy a tak, ani ja by som tam neostal. Dnes tam nezarobíš viac ako dvadsaťšesťtisíc dolárov ročne. S tým neuživíš rodinu, však? V texaskom väzení vraj chýba dva a pol tisíca zamestnancov, počúvame stále dokola. A ja sa vôbec nečudujem. Za také peniaze sem prídu akurát tak osemnásťroční výrastkovia, čo predtým makali v McDonald´s, a tí vnútri sa s nimi nehrajú, veď už nemajú čo stratiť. A tí chlapci si po robote nemôžu dať ani to pivo, ako ja teraz. Tí sú na to ešte primladí. Ešte neplnoletí. Veď by to bola ilegálna konzumácia alkoholu, ľahko by sa za to dostali do basy.“
Smeje sa, až sa od smiechu trasie.
O autorke: Spisovateľka Christine Haidegger sa narodila v Dortmunde v Nemecku, vyrástla v Hornom Rakúsku, a po niekoľkých pobytoch vo Francúzsku, Taliansku a Veľkej Británii žije do roku 1962 v Salzburgu. Naposledy jej vyšiel román Fremde Mütter (Cudzie matky, 2006) a zbierka básní Herz. Landschaft. Lich. (Srdce. Krajina. Svetlo., 2008). Obidve knihy vyšli vo vydavateľstve Otto Müller Verlag.
Preložila Svetlana Žuchová Zdroj: www.derstandard.at
Text bol uverejnený v cykle Moja Amerika, v ktorom rôzni autori
opisujú svoje skúsenosti s pobytom v Spojených štátoch amerických
