Salman Rushdie a sloboda prejavu
Pred dvadsiatimi rokmi vydal Ajatolláh Chomeiní fatwu, ktorá žiadala smrť britsko-indického autora Salmana Rushieho za jeho knihu Satanské verše. Začala sa tým vášnivá diskusia o obsahu „slobody prejavu“ a o potrebe rešpektovať „kultúrne“ či „náboženské špecifiká“. Zároveň predznamenala diskusie, ktoré sa intenzívne rozpútali neskôr, na prelome 20. a 21. storočia – o údajnom konflikte medzi „moslimami“ a „západnou liberálnou demokraciou“.
Kenan Malik v britskom denníku The Guardian píše o reinterpretáciách (a dezinterpretáciách) tejto diskusie. Mýty o Rushdieho knihe a Chomeiního fatwe posilňovali predstavy o kultúrnej nezmieriteľnosti „liberálneho západu“ a „moslimského východu“, no živili aj volania za obmedzenie slobody prejavu. Kenan Malik odhaľuje štyri tieto mýty.
Mýtus 1: Kontroverzia okolo Rushdieho románu bola motivovaná náboženstvom
Nebola. Bol to politický konflikt. O Satanských veršoch sa diskutovalo v Indii pre voľby, ktoré sa mali konať v novembri 1988, dva mesiace po ich uverejnení. Žiaden z politikov si nechcel znepriateliť akúkoľvek časť zo 150-miliónovej muslimskej komunity tesne pred voľbami. Radikálne islamistické skupiny využili Rushdieho knihu, aby získali ústupky. Po tom sa začalo o románe diskutovať vo Veľkej Británii, stala sa z nej zbraň vo frakcionárskych bojoch medzi rozličnými tamojšími muslimskými skupinami.
Ešte dôležitejší bol však boj medzi Saudskou Arábiou a Iránom o nadvládu v islamskom svete. Od 70-tych rokov využívala Saudská Arábia ropné peniaze na financovanie saláfistických organizácií a mešít po celom svete, aby si posilnila pozíciu hovorcu umma (náboženskej obce). Potom v roku 1997 prišla iránska revolúcia, ktorá zvrhla šacha a vytvorila islamskú republiku. Teherán sa stal hlavným mestom muslimského radikalizmu, Ajatolláh Chomejní jeho duchovným lídrom, čo priamo ohrozilo pozíciu Rijádu.
Rushdieho aféra sa stala kľúčovou časťou tohto konfliktu. Saudská Arábia vytvorila Britský akčný výbor pre islamské záležitosti a ten sa stal hlavnou protirushdieovskou skupinou v krajine. Rijád poskytol peniaze a na čele výboru stál saudskoarabský diplomat. Fatwa bola pokusom Iránu prebrať iniciatívu. Špecificky v čase, keď krajina stratila tvár tým, že sa musela stiahnuť z osem rokov trvajúcej krvavej vojny s Irakom, a keď vo vnútornej politike začali získavať pozície reformné sily.
Mýtus 2: Satanské verše urazili všetkých moslimov
Neurazili. Kým nebola vydaná fatwa, kampaň proti knihe sa viedla v podstate len vo Veľkej Británii a na indickom subkontinente. Okrem iniciatívy Saudskej Arábie bolo v arabskom svete a Turecku či medzi moslimskými komunitami vo Francúzsku a Nemecku, nadšenie pre kampaň malé. Keď sa Rijád pokúšal koncom roka 1988 presadiť zákaz románu vo všetkých muslimských krajinách, reagovali len krajiny s veľkými populáciami muslimov z indického subkontinentu ako Malajzia či Juhoafrická republika.
Román nezakázal dokonca ani Teherán. Ghajasuddin Siddiqui, ktorý dnes stojí na čele organizácie Britskí muslimovia za sekulárnu demokraciu, mal pred dvadsiatimi rokmi iné názory a bol veľkým obdivovateľom iránskej revolúcie. Na jeseň 1988 sa v Teheráne zúčastnil na mnohých diskusiách o Satanských veršoch, v kaviarňach i na ministerstvách. „Voči románu tam bolo málo nepriateľstva“, spomína. „Mnoho sa o ňom diskutovalo. V tlači sa objavili dokonca aj pozitívne recenzie.“
Mýtus 3: Kampaň proti knihe bola obranou cti moslimskej komunity
Nebola. Rushdieho kritici neboli hovorcami muslimskej komunity o nič viac než Rushdie sám. Reprezentovali len rozdielne názorové vetvy v muslimských komunitách. Rushdie sa stal hlasom radikálneho sekulárneho myslenia, ktoré bolo v 80. rokoch hlboko zakorenené. Rushdieho kritici hovorili za niektoré z najkonzervatívnejších prúdov.
Kampaň proti Satanským veršom nemala brániť muslimské komunity proti neľútostnému útoku protimuslimských bigotných kruhov, ale chrániť bigotné kruhy v rámci týchto komunít pred politickými útokmi radikálnych kritikov, posilniť ich právo byť jediným hlasom islamu tým, že poprú legitimitu kritiky. Filozof Shabbir Akhtar, ktorý sa stal po verejnom pálení Rushdieho kníh hovorcom Bradfordskej rady mešít, vo svojej knihe Opatrne s Mohamedom! píše: „Islamská doktrína múdro odradzuje od nevhodných druhov zvedavosti; a ortodoxia podporuje „bezpečné“ myšlienky.“ Okrem toho odmietol „podporovať akýkoľvek jemný odtienok myšlienok či vôle, ktoré by mohli podkopať islam“. Ľudia ako Akhtar vo svojom úsilí uspeli. Minimálne preto, že sekulárni liberáli ich začali považovať za „autentický“ hlas muslimskej komunity.
Mýtus 4: Rushdieho prípad ukazuje dôvod na obmedzenie slobody slova v pluralitnej spoločnosti
V skutočnosti demonštruje presný opak. Práve preto, že žijeme v pluralitnej spoločnosti, musí byť v možnosti vyjadrovať sa toľko slobody, ako je to len možné. V pluralitnej spoločnosti je nevyhnutné a dôležité, aby ľudia narážali na „citlivé oblasti“ iných. Nevyhnutné preto, že pri existencii rozličných, hlboko zakorenených vier sa nárazom nedá vyhnúť. A s týmito zrážkami treba pracovať, nie ich popierať. Dôležité preto, že akýkoľvek spoločenský pokrok znamená narážania na hlboko zakorenené, citlivé oblasti.
„Ak by sa mali ľudia nachádzať v tom istom politickom priestore bez konfliktu“, tvrdí sociológ Tariq Modood, „musia si navzájom obmedzovať mieru, do akej podporujú kritike základné predstavy jeden druhého.“ No obmedziť takúto kritiku znamená obmedziť demokratické procesy a možnosti spoločenského pokroku. Ľudské bytosti, ako tvrdí Salman Rushdie vo svojej eseji V dobrej viere, ktorú napísal rok po vydaní fatwy, „sa navzájom chápu a ovplyvňujú svoje budúcnosti argumentovaním, spochybňovaním, pýtaním sa a hovorením o tom, o čom sa hovoriť nemá, nie skláňaním sa pred bohmi či pred ľuďmi.“
Spracované podľa článku uverejneného v denníku The Guardian, www.guardian.co.uk
