Severný Kaukaz: Klub kosovských fanúšikov (2)
Extrémistické Čečensko predstavuje pre severný Kaukaz najvýznamnejší problém. Rusom sa ho podarilo dobyť, ako poslednú predkaukazskú oblasť až v roku 1859, ale odpor v krajine trval. Čečensko s hlavným mestom Groznyj a rozlohou 15 700 km2 je treťou najväčšou republikou v severnom Kaukaze. V roku 2006 tu žilo niečo vyše 1 160 000 ľudí.
V čase stalinskej komunistickej vlády boli Čečenci, ako jeden z kaukazských národov presťahovaní do strednej Ázie, čo mal byť trest za kolaborantstvo s Nemeckom. Týmto činom sa len upevnil čečenský odpor voči Rusom. Po rozpade ZSSR bola táto krajina prvá, ktorá vyhlásila nezávislosť. Stalo sa tak už v novembri 1990.
Mŕtvi a nedotknutý ropovod
K moci sa dostal Džochar Dudajev, bývalý ruský generál. Najprv zorganizoval s tichou podporou Moskvy predčasné prezidentské voľby a dňa 27. októbra 1991 sa stal prezidentom. Už nasledujúci mesiac však vyhlásil nezávislosť krajiny. K takémuto činu sa ostatné predkaukazské krajiny neodhodlali. Lenže to už spozornela aj Moskva a Jeľcin pohotovo šesť dní predtým vyhlásil v krajine výnimočný stav. Dudajev vládol v krajine autoritatívnym spôsobom, čo sa naplno prejavilo v roku 1993, keď rozpustil parlament a v júni toho istého roku pomocou tankov zlikvidoval referendum. Následne sa jeho pozornosť zamerala na prorusky orientované sily v krajine. Eskalácia napätia sa stupňovala. V decembri v roku 1994 začali ruské vojská obsadzovať krajinu, ale ich slabá a demoralizovaná armáda postupovala pomaly – no napriek tomu úspešne. Zvrat nastal po akcii Šamila Basajeva poľného čečenského veliteľa v meste Buďonovsk v Stavropoľskom kraji, kde obsadil nemocnicu a zajal niekoľkotisíc civilistov. Týmto nátlakom dosiahol zastavenie všetkých ruských vojenských akcií a začali sa mierové rokovania.
Rovnako dramaticky, ako sa rokovania začali, sa aj skončili. V októbri 1995 spáchali v Groznom atentát na generála A. Romanova a opätovne vypukla vojna. Zlom nastal po zabití Džochara Dudajeva. Ruská armáda začala získavať prevahu, čím sa vytvoril priestor na opätovné mierové rokovania, ktoré sa zavŕšili podpisom mierovej zmluvy v Chasavjurte. Takto sa skončila prvá čečenská vojna. Táto vojna bola v mnohých smeroch zvláštna. Neexistovali frontové línie, boje boli enormne deštruktívne, a napriek tomu sa počas celej vojny nič nestalo ropovodu a jedinej rafinérii v samotnom Groznom. Obom stranám asi viac záležalo na peniazoch než na ľuďoch.
Ruskí osloboditelia
Islamskí extrémisti ďalej terorizovali krajinu. Moc sa rýchlo striedala v rukách jednotlivých generálov. Zaviedol sa islamsky trestný zákonník šaríja, vydávali sa vlastné pasy a prišiel aj pokus zaviesť čečenskú menu nahar. Extrémisti ostali izolovaní aj vo svete, veď Čečenskú republiku – islamský štát Ičkériu uznal iba afganský Taliban a spojencov v boji si našli najmä v Al-Kájde. Obyvateľstvo islamským extrémizmom veľmi trpelo. Rýchlo pochopilo, že Moskva mu ponúkala oveľa viac než ich vlastní samozvaní vodcovia.
Lenže islamskí extrémisti sa čoskoro skonsolidovali a začali napádať okolité krajiny, ktoré mali lepšie vzťahy s Ruskom. Odpoveď na seba nedala dlho čakať: na jeseň roku 1999 začala druhá čečenská vojna. Rusi tentoraz postupovali veľmi rýchlo, čoskoro ovlád- li väčšinu územia aj za pomoci domáceho obyvateľstva, ktoré, zničené islamským fanatizmom, mnohokrát vítalo Rusov ako osloboditeľov a podporovalo ich aj vojensky. V krajine sa moci ujali prorusky orientované sily. Situácia sa stabilizovala natoľko, že Moskva vyhlásila v júli 2006 amnestiu, ktorú využila časť povstalcov. Boje však neutíchli a situácia v Čečensku je stále veľmi komplikovaná.
Pestrá mozaika Dagestan
Problém, ktorý Čečensko predstavuje, zatieňuje mnohé ďalšie regióny. Rozlohou 76 100 km2 s hlavným mestom Elista je najväčšou a zároveň najsevernejšie situovanou republikou Predkaukazska Kalmycko. Nežije tu však ani 300 000 obyvateľov, takže Kalmycko je aj najredšie osídlená republika (asi 4 obyv./km2). Obyvatelia majú ako jediný národ v Európe mongolský pôvod a vyznávajú budhizmus. Tým sa výrazne odlišujú od svojho okolia. Od roku 1993 vládne v krajine despotický Kirsan Iljumžinov a republika má štatút riadneho člena Ruskej federácie. Moskva nad jeho vládou prižmuruje oči, a tak medzi krajinami niet problémov. Zrejme je to spôsobené aj skutočnosťou, že Kalmycko patrí k najchudobnejším oblastiam Ruskej federácie, a tak je pre Rusko len málo zaujímavé.
Najviac obyvateľov, takmer 2 700 000 má republika Dagestan. S rozlohou 50 300 km2 sa radí na druhé miesto v Severnom Kaukaze. Hlavným mestom je Machačkala. Je to etnicky pravdepodobne najkomplikovanejší štátny útvar v tejto oblasti a možno aj na svete. Na území trochu väčšom než Slovensko žije viac než sto etník, ktoré sa delia na dve základné jazykové skupiny kaukazskú a turkickú. Dagestan je hornatá a členitá krajina. Takmer každá dolina má vlastný dialekt a obyvatelia žijú v tzv. džamaatoch, čo sú uzavreté zoskupenia obyvateľov miestnej lokality. Identita džamaatu je pre obyvateľstvo dôležitejšia než štátna alebo národná. Obyvateľov spája iba náboženstvo – islam, ale vzhľadom na uzavretosť, dohodnutý a dodržiavaný systém delenia moci medzi džamaatmi, etnikami a inými skupinami, je krajina stabilná. Odolala aj islamskému extrémizmu a má relatívne priaznivé vzťahy s Ruskom. Aj tu však existujú oblasti napätia. Niektoré etniká zamýšľali vytvoriť vlastné štátne útvary, ale ich snahy zatiaľ nenadobudli reálnu podobu. V opačnom prípade by určite hrozili potenciálne konflikty.
Pokračovanie nabudúce
