Abeceda hodnotného umenia
Popri Theatre du Capitole, ktoré je operným divadlom a popri múzeách s bohatými expozíciami najmä románskeho a súčasného umenia, je významným centrom kultúrneho života juhofrancúzskeho mesta Toulouse klubové filmové centrum Cinematheque, kde sa na jeseň prezentovali zaujímavé filmy „nových vĺn“ európskych kinematografií šesťdesiatych rokov. Dominovali im mená Wajda, Kawarelovicz, Polanski, Menzel, Chytilová, Forman, Jancsó, Končalovskij či Herzog.
V októbri bol hlavnou udalosťou Týždeň španielskeho filmu. Najväčší záujem publika, ktoré v siedmich sálach mohlo vidieť 115 filmov vzbudzovala súťažná sekcia (21 filmov), ktorej francúzsku porotu viedla režisérka Brigitte Rouân, ktorá aj hrala – vo filmoch Taverniera, Leloucha a Resnaisa. V programe dominovala predovšetkým sekcia filmov herečky Emy Suarezovej (u nás sa v našej televízii premietala Červená veverička), najpočetnejšia sekcia panorámy španielskej dlho i krátkometrážnej hranej tvorby posledných dvoch rokov, sekcia vzdávajúca hold Barcelonskej škole 60. rokov a sekcia dokumentárnych filmov. Uskutočnili sa aj dve stretnutia s tvorcami, dve výstavy fotografií z filmového života a osem koncertov.
Tmári v kontraste so súčasnosťou
Sekcia dokumentárnych filmov (22 diel) sa vracala najmä k téme španielskej občianskej vojny. Túto tendenciu posilnila aj osobitná sekcia historických snímok s názvom Ústup (9 filmov) pertraktujúca sťahovanie zvyškov republikánskych vojsk na územie Francúzska na sklonku občianskej vojny. Taký bol aj film z koncentračného tábora, ktorý v roku 1939 nakrútil francúzsky režisér Jean Paul de Chanois, neskôr autor filmovej verzie Hugových Bedárov s Jeanom Gabinom. Iné dva dokumenty boli venované propagátorovi tzv. eurokomunizmu rokov sedemdesiatych Santiagovi Carrillovi a filmovému režisérovi Luisovi Buňuelovi. Mňa zaujal dlhometrážny dokument Ďaleko od stromov (Lejos de los arboles) Jacinta Estevana nakrútený v rokoch 1963 –1970 . Zábery ľudových slávností rôznych španielskych regiónov v ňom nemali etnografický ani propagačný rozmer. Ich spoločným znakom bolo zobrazenie živočíšnosti, krutosti a zaslepenosti v správaní ľudí, čoho korene treba hľadať v dogmatickom uctievaní náboženských i politických tradícií (od rekonquisty po občiansku vojnu). A tak divák sleduje ruvačku s divými koňmi, preteky somárov až do ich uhynutia, rituálne zhadzovanie mulice do priepasti, krvavé výjavy z amatérskej i profesionálnej corridy, sprievody flagelantov či púte posadnutých diablom. V závere je obraz zaostalého a tmárskeho Španielska konfrontovaný s civilizovanou barcelonskou spoločnosťou, ktorej zábava však nie je o nič menej krutá.
Orientácia na mladú generáciu
Z troch krátkych dokumentov najviac zaujal film Angela Loru o bezrukom diskdžokejovi Na lietanie netreba krídel (No hacen faltas alas para volar) pripomínajúci naše Slepé lásky, zaujímavý bol aj dokument Andera Dupreho Barcelonera nakrútený v prostredí starých fanúšikov barcelonskej corridy s prekvapujúcou záverečnou pointou. V panoráme najnovšej hranej tvorby prevládalo zobrazenie života dnešných mladých ľudí, ale ako režisérsky vďačné sa ukázalo aj obdobie súmraku Frankovho režimu.
Na záverečnom ceremoniáli prehliadky sa zúčastnil aj bývalý španielsky minister kultúry Jorge Semprun, ktorý bol svojho času scenáristom filmov Costu Gavrasa. V súťaži porota priznala hlavnú cenu psychologickému filmu Ander (jeho režisér Roberto Caston je riaditeľom Medzinárodného filmového festivalu inakosti v Bilbao), viac ocenení získala Dobrá správa (Una buena nueva) Heleny Taberna vracajúca sa (takmer parafrázou osudov básnika Garcia Lorku) k téme občianskej vojny a osobnej statočnosti.
Na november pripravuje Cinematheque týždne tureckých a talianskych filmov. Dovtedy sa však môžete ponoriť do tónov hudby, ktorú v Toulouse v druhej polovici októbra prezentujú v Dňoch organovej hudby, alebo ešte zachytiť posledné zo série predstavení opernej inscenácie Verdiho Simone Boccanegru, v ktorej spievali sólisti piatich národností (bez jediného Francúza), dirigoval Talian Armiliato a režíroval Argentínčan Lavelli. V čom sa kultúrny život juhofrancúzskeho mesta odlišuje od toho nášho, je jeho silná orientácia na mladú generáciu. Ale nie nadbiehaním módnym trendom a kultúre zábavného priemyslu, lež premyslenými, raz len prezentačne, inokedy aj zjavne výchovne orientovanými aktivitami na osvojenie abecedy hodnotného umenia.
