Pravda a spoločnosť (2)

Preukázať existenciu takéhoto „režimu pravdy“ v totalitnom zriadení nie je ťažká úloha. Podľa názoru Edgara Halleta Carra je totalitarizmus „viera, že nejaká organizovaná skupina alebo inštitúcia, či už cirkev, vláda alebo strana, má špeciálny prístup k pravde“. Preň taký typický monopol jednej vládnej skupiny alebo dokonca jednotlivca sa povyšuje na oficiálnu ideológiu a tá zase na štátnu pravdu (R. Aron).

Tu nejde o hľadanie pravdy, ale skôr o deklarovanie už získanej pravdy. Pravda sa neobjavuje, ale podobne ako v ortodoxnom náboženstve sa len zjavuje. Pravda je dosadená, mocensky ustanovená. Pravda už JE – vyslovená zhora, posvätená najvyššou autoritou. Úlohou najmä propagandy bolo iba šíriť takúto „pravdu“ ďalej – medzi masy.

„Diktátor“ verejnej mienky

Problém nastáva pri položení otázky, či je podobný „režim pravdy“ výlučne len záležitosťou totalitných zriadení, alebo sa môže vyskytovať aj v demokratických krajinách. A opäť ak áno, ako sa dá tento pojem konkrétne aplikovať zvlášť na tzv. transformujúce krajiny, ako je bývalé Československo, ktoré prešlo z diktatúry k demokracii?

Bezprostredne po politickom prevrate v roku 1989 si nemálo ľudí myslelo - ako napokon naznačil v spomínanom prejave i Václav Havel, že po tom, ako bola zrušená vedúca úloha jednej strany, cenzúra, jedna oficiálna ideológia, sa bude žiť len „v „čistej“ pravde“ a že odteraz si bude môcť každý povedať čo chce bez nepríjemných následkov. Ideál a skutočnosť sa však aj v tomto prípade dosť rýchlo rozišli. Pravda by nemala byť nikdy záležitosťou konjunktúry. Ale je! Dodnes v nás máta Tatarkov démon súhlasu. Kto sa od „verejných názorov odchýli a postaví sa stranou, má proti sebe vždy celé stádo“ (Nietzsche). Naša „vôľa k pravde“ sa prudko znižuje, len čo nám hrozí riziko nepochopenia okolia či dokonca spoločenských represií. Avšak kým v totalitných režimoch 20. storočia sa za hlavný nástroj formovania a udržiavania istého „režimu pravdy“ považovala (totalitárna) ideológia, doplňovaná a podporovaná (totalitárnou) propagandou, v demokratických krajinách je takýmto hlavným nástrojom verejná mienka - presnejšie verejná mienka znovu spojená s propagandou. Kým za bývalého režimu vytvárali „režim pravdy“ hlavne oficiálne a polooficiálne inštitúcie - od vysokých straníckych funkcionárov po povedzme vedeckých školiteľov v spoločenskovedných disciplínach, dnes v demokracii sú týmto „normotvorcom“ a „diktátorom“ verejnej mienky , ktorý stavia mantinely, čo sa povedať môže a čo nie, najmä masmédiá.

Pavlovov pes

Čo je však možno podstatné - nezmenil sa základný princíp vykonávania „režimu pravdy“. Aj v demokratickej spoločnosti pôsobí „režim pravdy“ ako „nemý“ príkaz. V jednom svojom článku uverejnenom zhodou okolností aj v Slove som sa snažil na vývoji súčasného jazyka ukázať, ako výrazne sme ovplyvňovaní spoločenským prostredím a verejnou mienkou. Podobne výrazným spôsobom je verejnou mienkou ovplyvnené i naše myslenie a pravda. Použijem jeden veľmi čerstvý príklad. Možno si ešte čitatelia spomenú na otvorenú výpoveď izraelského ľavicovo zmýšľajúceho aktivistu Gala Wettsteina uverejnenú v britskom denníku Guardian a preloženom nedávno tiež v Slove: „Tvrdia nám, že Izrael je demokracia. Máme slobodu slova. Okrem „nepodstatných“ detailov súvisiacich s permanentným výnimočným stavom, ktorý umožňuje vláde a bezpečnostným silám cenzurovať médiá, môžeme hovoriť svoj názor. Do istej miery. ... Obmedzujú ma však spoločenské následky toho, keď človek hovorí o niektorých tabu. Na jednom konci spektra je obava, že bude prehodnotená moja bezpečnostná previerka. Omnoho väčšie obavy však vyvolávajú menej formálne tresty za vyslovenie nevinných názorov, ako rovnaká hodnota života Žida a Palestínčana, či použitie slova apartheid v súvislosti s okupovanými palestínskymi územiami, prípadne náznak, že izraelská armáda mohla v Gaze či Libanone vykonať vojnové zločiny. Neexistuje zákon, ktorý by to zakazoval povedať, napriek tomu za to zaplatíte. Môže vás to stáť odporúčanie od nie veľmi nakloneného nadriadeného. Či podkopať narušené priateľstvo. Alebo dokonca romantický vzťah v ranom štádiu. Bezpochyby existujú podobné obmedzenia aj inde. Rozdiel však tkvie možno v tom, že tu je politika všade. O politike hovoríme pri káve či dávkovači vody. Počúvame o nej v rádiu, vidíme ju v televízii. Politika je v Izraeli vecou osobnej identity. Politika je niekedy silnejšia ako rodina, niekedy je s ňou v krehkom spolužití. ...Verejnosť nemá trpezlivosť s inými názormi... Menia sa dokonca aj fakty. Ľavicovo zmýšľajúci si musia utvárať názory svojpomocne. Je ťažké udržať si svoje postoje, keď každý okolo myslí inak. S posunom politického establišmentu napravo sa zvyšujú obavy, že neformálne obmedzenia ľavicových názorov sa premenia na zákony. ... Ak aj slobodu slova neobmedzuje nijaký zákon, v prípade, že prejavenie názoru sa neformálne predsa len obmedzuje, je táto sloboda bezobsažná. Potom je už len vecou času, kedy sa sloboda vytratí zo zákonníkov, z televíznych talk-show, z kaviarní a bytov“ .

Ale nemýľme sa. Ani totalitárny režim ako moderný systém moci zvyčajne tiež nerozkazoval priamo, čo si má človek myslieť. Skôr vysielal akési neurčité, nejednoznačné signály, na ktoré mali ľudia – s prepáčením podobne ako Pavlov pes - po ich zaznení okamžite reagovať. Kto nepochopil tieto signály, mal problémy. Fakt, že išlo iba o nepriame signály, bolo výhodné ako pre mocných, tak aj „bezmocných“. Oboch – tým, že išlo o nepriame príkazy – totiž zbavovali (priamej) zodpovednosti. Ako napísal poľský novinár Mariusz Szczygiel, každý musel vytušiť, vycítiť, o kom sa napríklad nesmie hovoriť. Takto sa roky len sporadicky v československých médiách spomínali mená ako Jane Fondová či Ingmar Bergman, ktorí protestovali proti okupácií Československa v roku 1968. Bolo treba niekedy čítať medzi riadkami. Preto mohla vládna moc v zahraničí bez rozpakov tvrdiť, že cenzúra u nás neexistuje. Každý zodpovedný pracovník však vedel, čo si môže dovoliť a čo nie. Vo vydavateľstvách alebo redakciách boli skôr „schvaľovatelia“ než „zakazovatelia“.

To však neznamená, že totalitarizmus sa úplne zriekol priamych metód nátlaku a zákazov. (V bývalých socialistických krajinách strednej a východnej Európy existoval napríklad spísaný zoznam zakázaných autorov – Dostojevskij, Nietzsche, Sartre, Pasternak, Havel, Tatarka a stovka ďalších. Niektoré umelecké diela boli uložené na desaťročia do depozitov alebo boli skartované.) Prevládajúcim prvkom sa však stala autocenzúra. Ba čo je ešte horšie, samotní umelci prostredníctvom svojich zdanlivo autonómnych inštitúcií vylučovali čo len trochu opozičných autorov.

Trhová cenzúra

To ale neznamená, že by sa totalitárne režimy nespoliehali na verejnú mienku, najmä v prípade, že nie sú zreteľne, explicitne vyznačené kontúry dovoleného a zakázaného. A takisto opačne to neznamená, že by v demokratických krajinách nebola prítomná žiadna ideológia a propaganda, ktorá by ovplyvňovala jestvujúci „režim pravdy“. Predovšetkým na štátnej úrovni pôsobí akási „skrytá ideológia“, ktorá síce nepredstavuje ucelený súhrn ideí, ale určitá ideológia je v nej predsa len zjavná, „čitateľná“ podľa toho, čo sa vyzdvihuje a čo sa zatláča do úzadia, aká historická udalosť sa oslavuje a aká sa naopak ignoruje alebo bagatelizuje. Rovnako utajovanie, zamlčovanie a prekrucovanie faktov nie je cudzie ani demokratickej spoločnosti, dokonca ani s dlhodobou tradíciou. Prostredníctvom takéhoto zatemňovania alebo dokonca vytvárania nových faktov sa propaganda snaží vytvoriť nejaký druh falošnej pravdy (I. Ramonet).

Propaganda je dnes pre demokraciu to isté, čo pre nedemokratické režimy násilie. Práve ona musí zo všetkých možných strán najviac ovplyvňovať verejnú mienku. Propagandistický diskurz je vždy diskurzom cenzúry. Samozrejme, v demokratických spoločnostiach funguje cenzúra inak. Len ťažko nájdeme príklady priamej cenzúry. To však neznamená, že cenzúra tu vôbec neexistuje. Spočíva však na iných, komplexnejších, a hlavne ekonomických a obchodných kritériách. Totalitárnu, resp. autoritatívnu cenzúru nahradila „trhová cenzúra“. Takpovediac „oficiálny režim pravdy“ produkujú hlavne dominantné médiá, závislé zase od vplyvných finančných skupín. Ide o podsúvanie a vnucovanie mediálnej mienky, ktorá zase v prvom rade vyjadruje záujmy vydavateľov periodík a inzerentov. Oni predovšetkým určujú priestor slobody slova i to, čo sa bude považovať za pravdu. Samozrejme, vyzerá to tak, ako by žiadna cenzúra neexistovala; ako by novinám, časopisom, televíziám a rozhlasovým staniciam nešlo o nič iné než ponúknuť objektívne spravodajstvo. Vytvoriť toto zdanie je pre každý režim (vrátane toho demokratického) prvoradá úloha.

V skutočnosti – a je jedno či ide o verejné či o súkromné médiá – obe takmer bez výnimky informujú tendenčne. Namiesto hľadania nejakej pravdy im viac ide iba o šírenie určitej pravdy. Jej šíreniu má napomáhať tiež špecifický jazyk.

Zo slov sa stáva klišé

Všeobecne, jazyk je okrem iného prostriedkom vyjadrenia myslenia. Problém nastáva vtedy, keď má nejaký jazyk ambíciu stať sa všeobecným kánonom myslenia. Len si všimnime, ako všetci (alebo takmer všetci) bez výhrad prijali na označenie bývalého režimu namiesto slova socializmus slovo komunizmus. Pritom cieľ takejto akoby neúmyselnej a nepodstatnej zámeny, ktorú uskutočnila ešte „stará“ západná propaganda v časoch tzv. studenej vojny, je pomerne priehľadný: varovať spoločnosť pred čo i len uvažovaním o inej alternatíve (možno humanistickejšej alternatíve) než je nastúpená cesta k „tvrdému“ kapitalizmu. (Predsa sa už nikto nechce vrátiť späť k minulému režimu - k socializmu, pardon, ku „komunizmu“ ako synonymu absolútneho zla!) Naopak, kapitalizmus, s ktorým niektorí – hlavne tí starší majú svoje (nie vždy len dobré) skúsenosti sa nazve „slobodnou trhovou ekonomikou“, alebo ešte lepšie, vábivejšie „spoločnosťou voľného trhu“(nuž, a kto už by mohol niečo namietať proti voľnému trhu, slobode?). A kto by sa predsa len chcel pokúsiť hľadať a naznačiť inú alternatívu, má pre neho nový režim nie príliš lichotivé označenia – „stará štruktúra“, „boľševik“, „červený“ a pod. A zase sú slová ako „sloboda“, „občianska spoločnosť“, „demokracia“ atď., ktoré majú svoj presne vymedzený, kodifikovaný zmysel implikujúci a asociujúci určitý rad atribútov objavujúcich sa vždy, keď sú tieto slová vyslovené alebo napísané. Zo slov sa stáva klišé, strnulé obrazy a od recipienta sa očakáva, že sa s nimi napokon stotožní (H. Marcuse). Ak sa napríklad niečo nazve „demokraciou“, bežný občan si pod týmto slovom vybaví, s čím sa denne stretáva doma a čo zároveň považuje za etalón, vzor demokracie. Navyše, keď ho o tom neustále presviedčajú jeho médiá. Ak sa potom stretne s niečím, čo celkom nezodpovedá tomuto „zabehanému“ vzoru, má prinajmenšom problém toto iné, v niečom odlišné identifikovať s demokraciou. A o to práve každej propagande šírenej masmédiami ide: presvedčiť masy, že len to „naše“ je „pravé“, „skutočné“, „pravdivé“. Občas, ale naozaj len občas dostanú v médiách slovo aj iné hlasy, ale pri nepomere k tlaku prevládajúcej mienky je to skôr iba súčasť prevládajúceho „režimu pravdy“, jeho apologetiky, napríklad, aby sa mohlo povedať, že tento režim je na rozdiel od totalitárneho pluralitný.

Samozrejme, nemusíme diskutovať o tom, že v porovnaní so situáciou pred rokom 1989 jestvuje väčší výber medzi novinami, časopismi, televíznymi a rozhlasovými stanicami. Pravdepodobne nikto nie je právne ani politicky prenasledovaný iba za svoje odlišné politické názory. Každý si môže myslieť a hovoriť čo chce, ale... Napríklad je otázne, či ju kvôli rozličným predsudkom, myšlienkovým a názorovým stereotypom i nekompromisnému vplyvu verejnej mienky a v neposlednom rade masívnej propagande v jej nekonečne možných podobách je aj schopný poznať. A keď je aj schopný poznať pravdu, či má možnosť a tiež odvahu ju otvorene vyjadriť.

Vo verejnej mienke sa presadzuje predovšetkým väčšinový princíp. Príklon k väčšine je v podstate zákonitý, prinajmenšom pochopiteľný. Je zárukou istoty a osobného bezpečia: vedomie spolupatričnosti k väčšinovému názoru u mnohých ľudí sa automaticky spája s pocitom osobného bezpečia.

Kto sú tí „Oni“?

Pritom tento väčšinový názor, jeho „režim pravdy“ vám ani tak neurčuje, čo si máte myslieť, čo cítiť, čo hovoriť, ako skôr to, čo si v žiadnom prípade nemáte myslieť, cítiť a čo nemáte hovoriť. Napríklad z dnešného „demokratického“ diskurzu sa úplne vytratili slová ako chudoba (zaujímavé, nie bohatstvo, lebo ono má vypovedať o prosperite spoločnosti), triedy, ideológia atď. Tvárime sa, akoby neexistovali, aspoň nie v našej spoločnosti.

Preto sa niektorí z kritikov dnešnej reality kapitalistickej spoločnosti domnievajú, že netreba preceňovať pluralizmus v demokratickej spoločnosti. „Dominantným rysom verejného povedomia je oveľa skôr konformizmus a existencie povinných hodnôt“ (Philippe de Lara). Verejnú mienku ďalej významne formujú tzv. politickí analytici preferovaní médiami, známi speváci, herci, športovci a iné mediálne „hviezdy“ a „hviezdičky“. Pritom mnohí tí, ktorí sa v tzv. totalite aktívne angažovali, sa dnes tvária, akoby v nej ani nežili a do omrzenia opakujú to „ONI“. Ale kto sú tí „Oni“? Nie sme to všetci, ktorí vtedy žili, alebo aspoň väčšina z nás? V dôsledku takého kategorického delenia spoločnosti došlo k niečomu, čo by som nazval „vyprázdňovaním zodpovednosti“. Všetky chyby, nedostatky nedávnej minulosti sa zvaľujú na komunistov. Aké jednoduché a pohodlné! Všetci ostatní podľa tohto názoru majú čisté ruky a svedomie. Samozrejme, nebudem spochybňovať, že v tej dobe existovala vedúca úloha komunistickej strany a z toho vyplývajúca hlavná zodpovednosť za všetko negatívne, ale i pozitívne (o čom sa však už v dnešnej propagande mlčí, alebo sa začne pripisovať niekomu inému), čo sa v tej dobe vykonalo. Spoločnosť však napriek monopolu na moc netvorila len strana. (Ale zároveň nezabúdajme, že Komunistická strana Československa mala v tých časoch približne milión šesťsto tisíc členov.) A z tohto hľadiska boli všetci zodpovední- aj tzv. mlčiaca väčšina ( v skutočnosti nie vždy „mlčiaca“ – napríklad pri podpise spolupráce s ŠTB alebo „anticharty“), aj keď, prirodzene, v rôznej miere.

Súčasný „režim pravdy“ pracuje nielen s technikami a mechanizmami vylučovania, ale takisto pomocou metódy hyperbolizácie, karikaturizácie , čierno – bieleho videnia sveta: „Čierne“ môže byť iba čierne, „biele“ iba biele. Komunizmus je zlo, pričom – „absolútne zlo“, kapitalizmus je „absolútne dobro“. Rusi sú (vždy) zlí, Američania zase len dobrí...

Každý takýto schematizmus je nielen zavádzajúci, no i jednoducho plytký a hlúpy. Akoby sa pod vplyvom istej ideológie a propagandy zrazu vytratilo z nášho myslenia (a to prekvapujúco aj u inak veľmi inteligentných ľudí) chápanie sveta a človeka ako zložitých a tiež rozporuplných fenoménov. Na jednej strane chápem, že mladá demokracia ako je naša spoločnosť sa týmto spôsobom chce vyhraniť najmä voči bývalému režimu. O to isté sa napokon v minulosti usilovala republika voči despotizmu v novoveku alebo demokracia voči tyranii v antike. Na druhej strane - to je práve to, čo mi bráni akceptovať a uveriť jej propagande, ktorú vo vzťahu k minulosti sústavne sprevádza. jednostrannosť, čierno-biele videnie sveta a hrubé zjednodušovanie skutočnosti.

O flagrantných príkladoch megalomanstva

Vezmime si napríklad takú zdanlivo „neutrálnu“ tému, akou je architektúra a pamiatková starostlivosť. Keby sa v bývalom režime zbúralo toľko cenných budov, ako v povedzme v súčasnej Bratislave, keby sa namiesto nich postavili obrovské „opachy“, ako nazval jednu z nových budov na nábreží Dunaja jeden z popredných antikomunistov, keby sa zlikvidovalo toľko detských ihrísk, škôlok, kín či historických kaviarní a podobne, určite by sa ešte dnes, bez hľadania hlbších príčin, písalo a hovorilo o flagrantných príkladoch megalomanstva, barbarstve a svojvôli „komunizmu“. Dnes sa však o tom vo väčšine prípadov mlčí alebo, ak už prepukne aféra, vyhlási sa, že nebolo iného riešenia.

Ochotný som prijať názor, že komunizmus bola utopická, v podstate neuskutočniteľná predstava alebo že za socializmu sa napáchalo veľa zla. Nie však názor, že sa vtedy nevytvorilo nič hodnotné. Platí to najmä o sociálnej oblasti. Nech len niekto skúsi presvedčiť - pri porovnaní životnej úrovne väčšiny mamičiek na materskej dovolenke, penzistov a podobne za bývalého režimu a dnes – čo i len týchto ľudí o „absolútnom zle komunizmu“! Týmto nechcem spochybňovať alebo zakrývať nedostatky chyby a skutočné zločiny bývalého režimu.

Chcem len poukázať na akúsi, jemne povedané, intelektuálnu nepoctivosť. Akoby sa zamlčovali alebo nedoceňovali isté univerzálne tendencie a zákonitosti. Napríklad tá, že každá moc, ako učil ešte Montesquieu, ktorá sa nestretáva s odporom, ku ktorej sa nevytvorí nejaká prekážka, protiváha skôr či neskôr smeruje k „totalitným manierom“ - k arogancii, brutalite, k pohŕdaniu k názorom, pocitom a záujmom iných a pod. A že takou nie je len tzv. totalitná moc, sa presviedčame dennodenne. (Ako to tiež nedávno priam ukážkovo predviedla napríklad jedna developerská firma v prípade búracích prác bratislavského PKO alebo starej Káblovky.) A uvediem ešte jeden príklad z architektúry. Historické fakty ukazujú, že šedé, ohyzdné paneláky z betónu, skla a ocele, tzv. „králikárne“ – ako ich kedysi nazval už citovaný V. Havel – nie sú vonkoncom „vynálezom“ socializmu, ale v rámci architektonickej moderny sa objavili na Západe (v Anglicku, Francúzsku, Taliansku či v bývalej Spolkovej republike Nemecko) skôr, tesne po druhej svetovej vojne, teda pred socialistickou „panelstory“.

Na záver by som chcel pripojiť ešte jednu zaujímavú Foucaultovu myšlienku na tému pravdy: „Nič nie je väčšmi nesúdržné ako politický režim, ktorý je ľahostajný k pravde; nič však nie je nebezpečnejšie ako politický systém, ktorý si nárokuje predpisovať pravdu“.

K čomu, ku ktorej alternatíve sa my - celá naša spoločnosť nakoniec prikloníme? S pravdou je to totiž podobné ako s humorom. Všeobecne sa k nej každý hlási, ale sú situácie, keď by sme ju najradšej ihneď zakázali alebo aspoň nejako obmedzili.

Autor je vysokoškolský pedagóg
Medzititulky Slovo