Znova len povinná jazda
Nebyť zopár bilboardov neznámych pánov a dám popri cestách, ani si nevšimneme, že štvorročné volebné obdobie poslancov a predsedov vyšších územných celkov čoskoro uplynie. Už 14. novembra by sa mali obyvatelia krajov vybrať k volebným urnám. Zatiaľ sa ich podľa prieskumov chystá niečo menej ako 20 percent. A realita nebude ďaleko od tohto odhadu.
Budú to v poradí tretie regionálne voľby od vzniku vyšších územných celkov (VÚC) v roku 2001. Účasť občanov na tomto plebiscite má klesajúcu tendenciu. Kým v roku 2001 sa ich zúčastnilo 26 percent voličov, v roku 2005 to bolo už len 18 percent. Krajské zastupiteľstvá sa skrátka do pozornosti nášho každodenného života nedostali. Napriek tomu, že ich kompetencie ako aj rozpočty nie sú malé, nevidíme v nich dôležitosť. VÚC pritom disponujú radom kompetencií, ktoré sa odrážajú v kvalite nášho každodenného života. Vyššie územné celky majú kompetenciu vyberať napríklad cestnú daň, rozdeľujú peniaze stredným školám, starajú sa o cesty druhej a tretej triedy, rozhodujú o grafikonoch autobusov v regióne a majú na starosti aj rozsiahlu sieť zdravotníckych zariadení. Nehovoriac o tom, že rozhodujú o miliónoch eur z vybraných daní z príjmov, ktoré sa vracajú práve do ich rozpočtov. Nie sú to teda malé peniaze a malé právomoci, aby si nezaslúžili väčšiu pozornosť zo strany občanov, médií, ale aj samotných politikov.
Lakmusový papierik?
Regionálne voľby by mohli veľkým parlamentným stranám slúžiť aj na to, aby zistili, aké šance majú v regiónoch. Pretože napriek tomu, že v regióne môžu kandidovať aj menšie strany, väčšinou ide o koalície tých parlamentných strán. V minulosti stavali spoločných kandidátov napríklad SDKÚ a HZDS, či SMER a KDH, tento rok však už paleta taká pestrá nie je. Strany si už v regiónoch dali pozor, s kým koalície vytvoria a s kým nie. A tak regionálne koalície kopírujú väčšinou tú vládnu. Výnimkou je azda iba koalícia v Nitrianskom kraji, kde kandidáta na župana Milana Belicu podporujú spoločne SDKÚ, SMER a KDH. Dôvodom je úsilie konkurovať najsilnejšej strane v regióne, SMK.
Voľby tak môžu byť lakmusovým papierikom pred veľkými voľbami a aj vďaka načasovaniu (pol roka pred nimi) by sa mohlo zdať, že majú akúsi výpovednú hodnotu. Celú túto príjemnú teóriu však kazí rozdiel vo volebnej účasti v parlamentných voľbách a vo voľbách krajských. Napriek tomu, že obe volebné účasti majú klesajúcu tendenciu, v prípade volieb do Národnej rady SR môžeme pri výsledkoch hovoriť aspoň o reprezentatívnosti vzhľadom na preferencie obyvateľov. To ale nemôžeme s istotou tvrdiť pri pohľade na výsledky volieb do VÚC.
Rozširovanie kompetencií
Samospráva by podľa zámerov vlády mala postupne od decentralizačnej fázy prejsť k modernizácii, čo zahŕňa najmä „dolaďovanie“ už uskutočnených reforiem a vylepšovanie vykonávania kompetencií. Faktom však je, že samosprávy by ešte časť kompetencií zniesli. Väčšine nových sa ale bránia, a to najmä kvôli financovaniu. Už v minulosti mali vážne problémy s napĺňaním požiadaviek občanov najmä kvôli tomu, že transfery od štátu boli nízke. V súčasnosti samosprávy navyše čelia poklesu príjmov v dôsledku krízy. Keďže rozpočty samospráv sú naviazané na výber dane z príjmov fyzických osôb, pokles je v čase krízy očividný a viac ako štátnej správe ublíži práve samosprávam.
V novom volebnom období by navyše mala na samosprávy prejsť jedna významná kompetencia, a to regionálna železničná doprava. Tejto téme sme sa venovali v predchádzajúcom čísle Slova a podľa návrhu by mala aj vlaková osobná doprava spadať pod regióny od roku 2012.
Nezáujem voličov o voľby v regiónoch by mohol znamenať aj to, že sú spokojní so všetkým, čo sa v ich regióne deje, že ani nepotrebujú vedieť, kto za rozhodnutiami stojí. Ak by to bolo tak, môžeme si hádam aj vydýchnuť. Pravdou však je, že občania netušia, kto za týmito rozhodnutiami stojí a tak ani nevedia, ako ich ovplyvniť. A voľby s natoľko nízkou účasťou to len podčiarkujú.
Realita totiž hovorí, že sa po zverejnení výsledkov pýtame, prečo sa práve tento kandidát stal poslancom, prípadne predsedom samosprávneho kraja. Pekne sa usmieval na bilboarde, usporiadal koncert v rodnom meste, alebo má za sebou naozaj kus roboty a ľudia ho volili preto, že mu dôverujú? Podľa prieskumu Agentúry sociálnych analýz sa až 50 percent aktívnych voličov rozhoduje na základe programu kandidáta a 40 percent zároveň hodnotí jeho doterajšie pôsobenie v regióne. Až tretina voličov sa však ľahko nechá ovplyvniť tým, či je kandidát známa osobnosť.
Ísť či neísť voliť
Keď už sa aj rozhodneme volieb zúčastniť, komu tak otvárame svojou účasťou dvere do politiky? V regionálnych voľbách, v konečnom dôsledku tak ako v každých iných, skrátka väčšinou kupujeme mačku vo vreci a o našej voľbe skôr rozhodujú dojmy ako argumenty. Zmyslom decentralizácie, teda presunu kompetencií a vytvárania samosprávnych štruktúr je však práve naopak, zvyšovať povedomie o tom, čo sa v našom okolí deje a ako sa to dá ovplyvniť. Pozícia samosprávy je pritom voči štátu značne autonómna. Veď prečo by mal o počte a zameraní stredných škôl rozhodovať niekto z Bratislavy, keď v Prešove najlepšie vedia, koľko žiakov majú a pre aké profesie je potrebné ich pripraviť. Lenže aj samotné kraje mlčia a s občanmi nekomunikujú. Hneď po zatvorení volebných miestností sa po kandidátoch zľahne zem, po tých úspešných o to viac, a celé štyri roky ich funkčného obdobia o nich veľa nevieme.
Už budúci víkend pristúpime k voľbe spolu vyše štyristo poslancov a ôsmich predsedov vyšších územných celkov. Poslancami chce byť až niečo vyše 3400 kandidátov a 60 ďalších má ambície stať sa predsedom VÚC. Tretie voľby v poradí sa však pravdepodobne zapíšu do dejín ešte nižšou účasťou ako tie predchádzajúce. Budú ďalšou povinnou jazdou voličov a kandidátov. Sú to však len tretie voľby, preto netreba hádzať flintu do žita, ale naopak hľadať spôsoby, ako vysvetliť obyvateľom, že regióny a mestá spravujú ich dane. A preto sa o ich použitie treba zaujímať rovnako, ako o kauzy na ministerstvách, ak nie aj viac.
